Majster Pastelu. Stanislav Harangozó je jedným z osobitých tvorcov. Osobnosťou slovenskej maľby dneška. Pamätám si na jeho začiatky. Na bravúrnosť jeho diel, ľahkú a istú ruku v kresbe. S mimoriadnym úspechom ovládal temer každú výtvarnú disciplínu. Ich spoznanie a konečný umelecký výsledok boli a i dnes sú preňho výzvou k hľadaniu vlastného výrazu. Stano Harangozó je umelcom, ktorý hneď po vstupe do profesionálne výtvarného života dokázal s veľkou kreativitou prezentovať odborné a technologické majstrovstvo. S energiou sa realizoval v monumentálnej tvorbe, od klasickej náročnej kamennej mozaiky až po to najnáročnejšie štukolustro. V grafickej disciplíne použil u nás ako jeden z prvých vtedy novú techniku serigrafie. Vlastnú výtvarnú reč však vždy formoval a i dnes buduje na komornej tvorbe. Kresba a maľba. Tie sú platformou pre jeho celoživotné úspechy, kde si škálou originálnych vyjadrovacích prostriedkov formuje svojský maliarsky výraz. On charakterizuje jeho tvorbu dodnes. On je pre nás nositeľom poznania a obdivu k jeho obrazom, ktoré poznajú ľudia tak dobre ako tvorbu máloktorého slovenského umelca. Stano Harangozó oslovuje diváka farbou, estetikou kompozície a vnútorným posolstvom, ktoré do každého diela ukladá. Zachytáva dnešný život a dobu pre budúcnosť.

„Keď človek prejde okolo sochy a nevšimne si ju, to nemôže byť dobrá socha.“

Alojz Drahoš sa narodil v roku 1954 v Zohore. V rokoch 1969-1973 študoval rezbárstvo na SŠUP v Bratislave u akad. sochára Ludvíka Korkoša. Na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení absolvoval v roku 1981 u prof. J. Kulicha na katedre figurálneho sochárstva. Počas vysokoškolského štúdia ho tvorivo obohatil študijný pobyt v talianskej Perugii. Často uvažujem o mieste sochárstva v ľudskom živote. O jeho veľkom význame v minulých kultúrach. O obdive dneška k jazdeckým pomníkom, pamätníkom, náhrobkom alebo voľne stojacim plastikám, reliéfom, medailám či pečatiam. Sú nositeľmi pravdivej historickej informácie pre budúce generácie. Umeleckej hodnoty, ktorú potrebujeme poznať. Sem patria aj sochy a reliéfy obdobia socializmu, ktoré nás obklopujú na každom kroku, a z ktorých mnohé vysoko prekračujú vtedajší európsky štandard. Kde sa dnes nachádza socha? Bude žiť aj bez príkazov investovať vyčlenené percentá stavieb do umeleckých diel? „V dnešnej dobe má sochárstvo zhoršenú pozíciu. Vo verejnom priestranstve, ako exteriérové umenie, sa vyskytuje len sporadicky. Socha jednoznačne patrí aj do architektúry. Práve preto, že v nej chýba, sú dnešné architektonické projekty strohé. Socha potrebuje priestor na svoje umiestnenie. Aby vyznela. V tom bolo i je postavenie sochy oveľa náročnejšie oproti plošným výtvarným disciplínam. Dúfam, že vývoj umenia bude len dobrý. Lebo všetko sa vyvíja. Umenie si svoje miesto vždy nájde. Presviedča nás o tom história. Aj keď niekedy lepšie, inokedy horšie. Umenie patrí človeku. Nik iný ho nevytvorí.“