Rudo Krivoš sa narodil 16. novembra 1933 v Tisovci. Vysokú školu výtvarných umení absolvoval v Bratislave v roku 1956. Je držiteľom mnohých cien, odmien a uznaní. Zúčastnil sa desiatok samostatných a kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Jeho diela sa nachádzajú v kolekciách galérií a súkromných zberateľov na celom svete. A dnes je tento umelec jedným z najžiadanejších autorov. Jeho dielo fascinuje a priťahuje zberateľov viac ako kedykoľvek predtým. Lebo je ojedinelé a originálne. Má taký výraz, s akým sa v umení nemožno stretnúť. Vypovedá o skutočných hodnotách. Ono otvára ľudské zmysly, aby ich naplnilo mnohými pocitmi potrebnými pre rast človeka a civilizácie. Už dnes vieme, že umelcova tvorba pretrvá pre jej imanentnú silu veky.
Osobnosť slovenskej umeleckej scény. Maliar slovenských desaťročí. Jeden z najväčších slovenských výtvarných umelcov aj dnes formuje dielo európskeho významu. Jeho tvorba sa vyvíjala zodpovedajúco autorovmu naturelu a poznaniu. Vždy ju však determinoval záujem o človeka a život. Dominantnou hnedou farbou sa hlási k zemi, ktorá nás nosí. Prezentuje ho komorná a monumentálna maľba, kresba i knižná ilustrácia. Jeho obrazy vždy nanovo objavujú ľudské figúry. Práve cez ne sa vyjadruje, uvažuje, tlmočí a modeluje nekonečnú atmosféru existencie, ktorú výnimočné umenie dokáže zachytiť ako odtlačky histórie. A natrvalo. Človek, jeho pevný tvar a symbol. Jasná štruktúra, monumentálny výraz a vnútorný život obrazu. S týmito výrazovými predpokladmi začínal a pretransformované múdrosťou a poznaním ich spracúva dodnes. Jeho skvostné obrazy začiatkov – „Žena s husou“ (1962), „Milenci“ (1963). Už tu naznačuje budúce monochrómne pozadie, aby figúry či tvary viazané kompozíciou mohli skvostne vyniknúť. V 70-tych rokoch vstupuje do tvorby s novými maliarskymi technikami. Obrazy sú čoraz meditatívnejšie. Vo výraze pôsobivejšie. V ďalšom desaťročí usiluje o zachovanie hodnôt ľudského fenoménu pre budúcnosť. Deväťdesiate roky sú v našej kultúre čoraz rozsiahlejším znehodnocovaní poznaného. Autor však neustále objavuje nové možnosti. Rozvíja prepojenia moderného výrazu s domácou tradíciou i progresívnou filozofi ou. Stále nachádza nové podnety, ktoré vkladá do novýchcyklov. Stĺpy v jeho tvorbe sú nekonečnom a pravdou. Je jeden zo zakladateľov významovo i výtvarne najsilnejšej umeleckej skupiny Mikuláša Galandu. Intelektuál a filozof. Ctiteľ života a Slovenska.
Slovenské výtvarné umenie XX. storočia prešlo veľkým vývojom. Nie je totiž ľahké utkať veľký umelecký obraz, ktorý vstúpi do rovnocenného vzťahu so svetovým umením. Počas tohto rýchlo sa rozvíjajúceho obdobia sa sformovalo niekoľko silných generácií, vzniklo niekoľko umeleckých zoskupení, ktoré nesú prívlastok slovenská výtvarná moderna. Od Generácie 1909, cez Generáciu 1919, Generáciu 1930 a výtvarnú modernu medzi dvoma vojnami až podnes. Dovolím si povedať, že taká výtvarná sila, akou disponovali všetci členovia skupiny Mikuláša Galandu (1957) a neskôr tvorivej skupiny Kontinuita (1967) – obe skupiny sú súčasťou vývoja Generácie 1930 – tento generačný talent bez problémov a doposiaľ komunikuje s tým najlepším, čo vo svete umenia vznikalo. To, čo priniesli títo umelci, je vzťahom k rodnej zemi a k človeku v modernom výtvarnom svete. Boli prví. Boli originálni. Boli a sú stále noví, schopní osloviť každým výtvarným dielom. Vysokú hodnotu diel členov tejto skupiny potvrdzuje aj stále sa zvyšujúci, eminentný záujem, a nielen slovenskej verejnosti o ich tvorbu. Najmladším členom tejto skupiny je Rudolf Krivoš. Tá skutočná slovenská moderna, hrdá a svetová, to je Rudolf Krivoš.
Dom, v ktorom dnes autor tvorí a žije, bol kedysi miestom jedného z mlynov na bratislavskej rieke Vydrica. Má dve deti. Juraj je dobrým maliarom a Vanda talentovanou, jemnou a výraznou umelkyňou keramiky. Autorova manželka Viola prináša do spoločného života istoty a rodinnú útulnosť. Preto boli návštevy u Krivošovcov vždy jedny z najobľúbenejších. Dvere sa na ich dome temer nikdy nezatvárali. Lebo k domu patril vždy jej úsmev.
„V živote som sa naučil jednu podstatnú vec. Nebrať život tragicky vážne. Zo všetkého najmenej vážne beriem seba a výtvarnú kritiku. Keby som názory kritikov akceptoval, neurobil by som ani jeden obraz. Vari nič tak nepodlieha módnym trendom, ako výtvarná teória, možno ani samotná móda. Každý kritik posvätený štátnym úradom, teraz, rovnako ako za totality, má jediný správny recept na jedine možnú formu umeleckého vyjadrovania – všetko ostatné je neumenie. Pre vnímateľa má umenie takú kvalitu, aká kvalitná je jeho reklama v médiách.“
„Neviem si predstaviť maľovať bez programu, kréda, filozofie. Cézanne síce povedal, že obraz je plocha pomaľovaná farbami, ale on si to mohol dovoliť, lebo v každom ťahu štetca bola jeho filozofi a zakódovaná.“
„Ktosi múdry povedal, že téma je zámienka na vyjadrenie. S tým sa dá súhlasiť. Keď maľujem ženu s kolovratom, nie je to len tematický fakt, alebo spomienka na detstvo. Je v tom odvíjanie času, s ktorým vrkot kolovratu súvisí, súzvučí nekonečné odvíjanie klbka kúdele, trpezlivosť Penelopy, ktorá priadla po celý čas, kým sa Odyseus túlal po moriach, trpezlivosť žien.Keď maľujem ženu s batohom, chcem tam zašifrovať pocit bremena, tiaže, fyzickej, psychickej aj citovej.“
„Keď sa obraz často publikuje, stane sa z neho symbol, čosi ako štátny znak. Prinajmenej ako symbol istej epochy.“
„Nemožno chcieť od obrazu, aby bol pedagogickou prednáškou. Obraz má inú, vlastnú špecifickú pôsobivosť na psychiku človeka. Nemá poúčať. To by ho degradovalo na inštruktážnu pomôcku.“„Raz, keď som nechal lak voľne sa roztekať po sololite a pozoroval som, ako tuhne, vrásni sa, podľa svojich vlastných zákonov a bez môjho dotyku si vytvára svoj zákon tvaru, napadlo mi, že nejako podobne sa konfigurovali skaly z vyvretej lávy. Napadlo mi, že takto nejako by mal vznikať obraz, báseň, alebo hudobný opus. Nie prírodu opisovať a napodobovať, ale poznaním princípov vzniku tej nezmerateľnej variability tvarov a farieb, plôch a čiar, rovných a zvlnených snažiť sa pri maľovaní vytvoriť zákon platný pre ten obraz. Rovnako ako tvar koruny stromu, štruktúra jeho kôry, forma a farba jeho listov, kvetov a plodov, podmienená jeho vlastným zákonom rastu.“
Mnoho múdrych viet. Dobrých obrazov. Vyrástli z krásy a harmónie, aby stvorili iné, nové, súčasné hodnoty. Dielo Ruda Krivoša je poctou ľudskosti. Varuje, nadchýna, tíši. Je v ňom uložená myšlienka, že hodnota kultúry závisí od lásky k práci. Človek vníma najmä ten svet, ktorý v sebe nosí. Rudo Krivoš vie do tohto sveta každého vstúpiť. Kľudne a s nadhľadom. V tom je veľkosť a večnosť sily jeho výtvarného diela. Ktoré nešepká ani nekričí. Ono je proste tu. Rudolf Krivoš je laureátom ocenenia „nositeľ Identifikačného kódu Slovenska“.
„Sme spolu už 53 rokov. To je krása. Budúci rok bude mať Rudo 80 rokov. Často sme niekam chodili. Mali sme radi trh. Stretli sme tam mnoho ľudí a veselosti. Mali sme to blízko, keď sme bývali na Dulkáči (dnešné Dulovo námestie). Susedmi nám boli zaujímaví priatelia. Jarmila Čihánková – Semianová, jedna z jedinečnej ženskej tvorivej skupiny „Štyri“. Oproti nášmu bytu býval surrealista a kubista Ladislav Guderna, vedľa architekt Milučký, a ďalej maliar Lehen. Blízko nás žili Anton a Anna Galkovci. Všetko známi a dobrí umelci. Bolo to úžasné bývanie. Vznikla z nás akási komunita, do ktorej patrili i ďalší významní tvorcovia, vtedy tiež spolubývajúci. Jozef Beňo zo skupiny „Kontinuita“, dobrý maliar, Alojz Klimo so ženou Tamarou, konštruktivisti, Tamara bola tiež členkou skupiny „Štyri“. Ján Ilavský, úžasný maliar symbolov s manželkou. Oľga Bartošíková, jedna z prvých superrealistov u nás a jej man-žel, teoretik Ľubor Kára. Len keď som išla nakupovať, už sme sa na schodoch niekoľkí stretli. Dulkáč bol neopakovateľný. Zostali spomienky a verím, že aj stopy. Po umelcoch. Schopnosť dorozumenia, tá dnes chýba. Obyčajné, ale dnes úplne vzácne slovo „priateľstvo“ bolo takou súčasťou života, že sme ho nepotrebovali zdôrazňovať. Krása. Rudo miloval a dodnes má mimoriadne rád svoju tvorbu. Dodržuje každodenný rytmus. Stále hovorím, že je veľmi múdry. Veď aj jeho knihy sú poskladané z jeho myšlienok. Mal by písať. Vytvárala som podmienky ku vzniku jeho tvorivého rozmachu. S láskou k našej rodine a jeho talentu. Galandovci, to bola silná skupina chlapov. Dnes sa mi zdá, akoby sa celý ich život, ich aktivity odohrávali u nás. U nás bolo vždy veselo. Pravidelnú zastávku u nás mali aj tí mimobratislavskí. Držali sme spolu. Všetci sme sa podporovali. To bolo úžasné.“ Viola Krivošová, manželka.
Ľuboslav Moza, Jún 2012