Od tvorivých začiatkov, ktoré boli excelentným autorským vstupom do sveta umenia, si umelcova tvorba dodnes udržiava hodnoty v modernom nazeraní na históriu i prítomnosť domoviny. Narodil sa 24. 4. 1947 v Bratislave. Na oddelení maľby Vysokej školy výtvarných umení absolvoval v maliarskom ateliéri prof. Jána Želibského. Milan Hrčka bol najvýraznejší zjav slovenskej maliarskej moderny polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia. Bol jeden z prvých, ktorý výtvarne zachytil civilizáciu, architektúru sídlisk a nevyrovnaný vzťah industrializácie a prírody. Mal perfektný základ od svojho profesora, ktorý mu odovzdal tajomstvo krajiny ako maliarskeho fenoménu. Z veľkého množstva kolegov slávnej Želibského školy veľmi citlivo prešiel k mapovaniu histórie a moderného dneška. Topografické videnie novej krajiny postupne dolaďoval. Zapájal písmená a slová, montáže a mnohé iné prvky do obrazovej plochy. Kombinoval ju s fotografiou a výsledkom bol a doposiaľ u tohto výnimočného umelca je hlboký vzťah k identite a obdiv všetkému, čo ju udržiava.
Svoj tvorivý proces Milan Hrčka zameriava najmä na kresbu, maľbu a grafický dizajn. Osobitým pólom sú výtvarné návrhy v oblasti knižnej tvorby. V cykle obrazov Otázky Hroboňovi sa vracia k dnes málo známej osobnosti slovenského intelektuálneho života, k jeho hodnotovým a filozofickým súdom, v mnohom podnetným pre dnešok. Zaujímavá je jeho konceptuálna séria kresieb Obchodná. Je plná štruktúr nechceného. Násilného. Hlaholský pentaptych SLOVO (2000) je odsúdením komerčnej prázdnoty jedinca. Všetko v jeho dnešnom tvorivom záujme zodpovedá značke STOP. Civilizácia sa hrnie a nevie o tom. Nevie, o čom slovo stop je.
Jeho dnešná voľná tvorba je sústredená do konceptuálnych interpretácií okolitého diania, pričom nabáda k hľadaniu optimálnych východísk. Často svojím dielom reaguje na súčasnosť a otázky reality bytia. Absolvoval množstvo kolektívnych i samostatných výstav doma i vo svete (Európa, Ázia, Amerika). Zúčastnil sa sympózií a tvorivých pobytov doma i v zahraničí. Jeho diela sa nachádzajú vo viacerých galériách a súkromných zbierkach. Milan Hrčka aj vďaka pedagogickej činnosti rozvíja tvorivú osobnosť detí. A to je spolu s jeho umeleckou činnosťou tá najzmysluplnejšia cesta objavov umenia. Žije a tvorí v Bratislave.
Jeho manželka Viera Hegerová ml. veľmi citlivo vníma umelcove cesty. Pozorovateľka života a postavenia manželovej tvorby v ňom formulovala svoj pohľad na život tohto výnimočného umelca. Tvorcu citlivého na príkoria doby. Talentovaného v zostavovaní umeleckého výrazu vlastných diel. Človeka, ktorým Milan zostáva v celej ušľachtilosti a hodnote, ktorá sa jednoducho nazýva etika a humanita.
„Milan Hrčka. Oslavovaný, zatracovaný, zabudnutý, pochovaný, vzkriesený. Pri toľkých adjektívach nám nevdojak zíde na um otázka, v akej spoločnosti žil a žije? V pomýlenej, chaotickej, zmietajúcej sa od mantinelu k mantinelu, ktorá nielen umelca, ale aj obyčajného človeka nevníma ako ľudské stvorenie, čo prišlo na svet, aby sa plne duchovne rozvíjalo a prostredníctvom svojho talentu odovzdalo svetu svoje posolstvo. Milan Hrčka pochádza z jednoduchej rodiny, kde neboli možnosti podporovať ho v talente. Prijali ho na Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave a ako prvú domácu prácu priniesol portrét Brigitte Bardotovej a kvet klinčeka. Dostal sa do ročníka k akademickému maliarovi profesorovi Rudolfovi Filovi, ktorý mu pošepkal, nech sa k tým prácam nikdy v budúcnosti neprizná. Počas štyroch rokov vychoval výrazného umelca a prijali ho na vysokú školu.
Milan Hrčka je rodený Bratislavčan. Od detstva citlivo vnímal hrubé zásahy do architektúry starého mesta. Nečudo, že hoci na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení skončil krajinomaľbu u akademického maliara profesora Jána Želibského, priam posadnuto, prostredníctvom svojich obrazov kritizoval násilné zásahy do rodného mesta. Keď prišiel nápad zbúrať Obchodnú ulicu a vystavať tam niečo ako Kalininsky prospekt v Moskve, namaľoval sériu obrazov na záchranu tejto ulice. Možno aj vďaka nemu Obchodná ulica dodnes stojí. A vtedy prišlo predvolanie na príslušné orgány, pokarhanie a zakázané výstavy. Pre citlivého umelca frustrácia. Milan Hrčka bol vtedy už jedným z najvýznamnejších predstaviteľov nového smeru, ktorý nazvali civilizmus. Viete si predstaviť herca, ktorý sa uspokojí s tým, že si hrá doma pred zrkadlom? Pravdaže, zakázaní spisovatelia si píšu do šuplíka, ale počas života sa na nich pomaly zabúda. Rovnako je to aj s výtvarníkmi. Nehovoriac o tom, že nemajú z čoho žiť. A zrazu prišla nežná revolúcia. Vyrojilo sa množstvo „disidentov“. Konečne sa kopa umelcov usadila. Konečne majú pokoj, nemusia sa trápiť, môžu opakovať stokrát opakované, preberať nápady zo Západu, len ich trochu pozmeniť, veď to nikto nezistí.
A Milan Hrčka sa stále vezie na vedľajšej koľaji. Opäť kriticky pozoruje a hodnotí vývoj na Slovensku. Opäť je nežiaduci. Nepodľahne diktátu peňazí, opäť sa vyberie peši ťažšou, tŕnistou cestou. Opäť reaguje na dobu. Tentoraz maľuje obrazy, kde kritizuje pád ducha do hmoty. Pocta Hroboňovi, Ježišova tŕňová koruna zaplavená reklamnými letákmi, cyklus obrazov Slovo, kde poukazuje na to, ako sa dá manipulovať so slovom a sprzniť naše najcennejšie dedičstvo. Medzitým prežil sériu tragických úmrtí v rodine, kde opäť prejavil svoj obrovský ľudský rozmer. O umierajúcich sa staral ako rehoľná sestra, neľutoval čas ani peniaze a pravdaže citovo ho to poznačilo. Desať rokov nemaľoval. Nezdokonaľoval sa v remesle. Rástol duchovne a v pokore. Ešte väčšmi začal rozlišovať dobro a zlo, zastávať sa slabších. Keď umelec na svojej cesta zastane a uspokojí sa s úspechom a dobrým zárobkom, je to jeho koniec. Milan Hrčka ani zďaleka nie je na konci. Akademický maliar Milan Hrčka je držiteľom tohtoročného ocenenia „Nositeľ Identifikačného kódu Slovenska“.
Ľuboslav Moza, september 2012