Neviem či má byť vždy úsmev za hlúposťou, či drzosťou.
Na jednej z nedávnych výstav na dekanáte, ktoré pravidelne realizuje katedra výtvarnej výchov PdF UK bol vystavený aj sochársky portrét od študentky Archlebovej. O niekoľko dní mal jej Koloman Sokol natreté zuby a oči. Pripomína mi to natieranie tankov na ružovo. Hranie sa s popularitou. Urobiť niečo, lebo je to in.
Nedávno dostala jedna konceptuálna britská umelkyňa príležitosť aplikovať svoje umenie na nesmrteľnom súsoší Augusta Rodina s názvom Bozk. Poviazala celú sochu desiatkami metrov povrazov. Chudáci, ktorí navštívili galériu počas tohto aktu. Videli špagát a nie Rodina. Potom sa jeden ďalší maliar nahneval, že je to urážka Rodina. Oslovil stovky mladých párov a v určený deň prišiel do galérie v sprievode novinárov. Prišlo len zo desať ľúbiacich sa mladých, ktorí sa bozkávali, pokiaľ tento umelec strihal povrazy. Nechal ich na zemi pohodené.
Rozpútala sa diskusia, či zničil umelecké dielo (akože tie povrazy), a že to je trestné. Mladá umelkyňa sa však iba usmiala a povedala NIE. Práve takto to malo byť. Cudzí človek jej vstúpil spontánne do jej tvorivého aktu a ona mu prizná túto novú skutočnosť. Zviazala všetky postrihané kúsky uzlami a opäť obmotala celú sochu. Z diaľky vyzerala ako zamotaná drôtom.
Kladiem si pri tomto mnoho otázok. Je naozaj umenie všetko? Čo je duševné vlastníctvo. Dá sa vyriecť ortieľ nad ukradnutím umenia? Kde je jeho kvalita a mala by vyhrať tá vyššia? Kto rozhodne, čo má vyššiu hodnotu.
A tak namiesto nás, slušných ľudí, spravil slečne Archlebovej reklamu niekto cudzí, možno spolužiak. Škoda, že sme zabudli zavolať médiá a fotiť a natáčať a rozprávať pohoršene, čo sa to tu všetko dnes deje. Mladá študentka by mala jej deň slávy.
Život sú novinky.
PhDr. Ľuboslav Moza