Dáma slovenskej grafiky. Naďa Rappensbergerová-Jankovičová sa narodila v roku 1936 v Kokave nad Rimavicou. Vysokú školu výtvarných umení absolvovala v Bratislave na oddelení profesora Vincenta Hložníka. Svoje hodnotné grafické dielo predstavila doma i v zahraničí na stovkách výstav. Ilustrovala viac ako stovku kníh, vytvorila množstvo kresieb a ex librisov. V roku 2006 jej vyšla reprezentačná knižná publikácia, ktorá dôkladne mapuje jej doterajšiu tvorbu. Je držiteľkou viacerých cien a uznaní. Tiež je nositeľkou Identifikačného kódu Slovenska.
Pod menom Naďa Rappensbergerová-Jankovičová beží fantastický životný a tvorivý príbeh jedinečnej osobnosti a jej originálneho umeleckého diela, ktoré nemá v dejinách slovenského výtvarného umenia obdobu. Dokázala ním zaujať a značne ovplyvniť domácu i zahraničnú umeleckú scénu. Sú v ňom príbehy života, ktorý zostavuje ľudskú hru osudov a náhod.
Naďa začala svoju úžasnú tvorivú cestu začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ako absolventka ateliéru svetovo uznávaného umelca, profesora Vincenta Hložníka dostala to najlepšie školenie pre svoj talent. Áno, Naďa bola od začiatku jej tvorivého života umelecký fenomén. Kreatívna osobnosť, ktorá vstupovala do viacerých umeleckých oblastí. Ilustrovala, kreslila, vydala vlastnú knihu a mnoho ďalších prekvapení. Otvárala dvere mladým talentom. Bola mimoriadne aktívna v organizácii spolkového života. Vnímavá, empatická a veľký priateľ.
Jej výtvarná cesta sa v začiatkoch priamo viaže s nastupujúcou dobou s ľudskou tvárou a formovaním veľmi silnej grafickej generácie, ktorá mimoriadne osobito a dobovo rozvíjala expresívne výdobytky svetového umenia.
Osobnosti charakterizujeme aj tým, že dokázali prekročiť okruh svojej domoviny a vytvárali dielo tak emocionálne a osobité, že zaujalo aj umelcov v zahraničí. Prvé grafické práce umelkyne patrili medzi to najlepšie, čo na Slovensku v šesťdesiatych rokoch vznikalo. Veľmi rýchlo si sformovala vlastný, iba pre ňu charakteristický rukopis, istá linka, ľahký kresebný prejav a osobitá, obsah zvýrazňujúca deformácia postáv či okolia. Jej tvorba je doposiaľ hrou. Keď jej to vyhovuje použije perspektívu, inokedy v jednej plánovej kompozícii umiestňuje postavy, detail. Formuje dominantný záujem o dovtedy nevšímané témy. Boli to chudáci z periférie spoločnosti, ľahké ženy, skupiny ľudí nikoho. Tí, ktorých si vtedy nik nevšímal, lebo oficiálne nejestvovali. Práve oni sa stali jednou z hlavných tém autorkinho diela. Tieto námety mali v jej tvorbe veľ-ký význam. Zdôrazňovala to výrazovou istotou. I preto, že týchto ľudí videla v ich ľudskej veľkoleposti. Neupierala im práva človeka, ako každá spoločnosť, ale hľadala v nich hodnoty, ktoré pre väčšinu nemali. Je úžasné, že ich aj našla. Boli to úžasné cykly Panychídy, I.–VI. , 1962,Malé kabarety, 1963, Hazardní hráči, I.–VIII. , 1966. Grafiky, ktoré vplávali do západnej Európy po úspešných prezentáciách vo východnej, ako malý zázrak. Expresívny surrealizmus. Snivosť, túžba za slnkom a slobodou bytia. Obyčajné, ale tak ťažko dosiahnuteľné túžby ľudstva. A prečo? Preto, že ich koriguje ľudstvo. Celá naša grafická škola bola pre vtedajšiu Európu, masírovanú dokonalosťou Disneyoviek a bábik Barbie niečím novým. Možno napísať, že najväčší vplyv mala práve naša voľná grafika a knižná ilustrácia. Tu tvorili osobnosti tak jedinečné, že od nich čerpala podnety a inšpiráciu veľká časť vtedajšieho umenia západného sveta. A opodstatnene. Autorkine grafické cykly z týchto rokov zostávajú aj po desaťročiach neprekonateľné. Niektoré ich detaily, ako napríklad krásne a veľavravné mačacie oči ženských postáv, charakterizujú nielen jej vtedajšiu tvorbu, ale aj dobu (cyklus Magdalény, I.–III. , 1965, voľné grafické listy Únik v km 2, 1966, Show v čiernom, 1966 a ďalšie).
Naďa medzitým ilustrovala. I. G. Catulus: Nenávidím a milujem, 1962, M. Šolochov: Osud človeka, 1963, L. N. Tolstoj: Kozáci, 1964, Vzkriesenie, 1965, I. Andrič: Trávnická kronika, 1965, A. de Saint Exupéry: Pošta na juh , 1966, M. Šimečka: Kríza utopizmu, 1967 a desiatky ďalších. Aj tu pretavila svoj talent do úspechu a obľúbenosti.
Začiatkom sedemdesiatych rokov pokračovala vo formovaní vlastného rukopisu. Optimizmus dominuje v jej všetkých grafických témach. Dynamika je ďalším charakteristickým slovom pre jej tvorbu. A príroda.
Tu rozvíja svoju celoživotnú cestu za čo najkompletnejším vyjadrením seba. Svojho šťastia v sériách či cykloch jednotlivých príbehov. Iba tak má pocit, že naplnila to, čo chce ľuďom tvorivo vydať. Dokáže vniesť do svojej tvorby nehynúce čaro, ktoré prekračuje cez všetky spoločenské systémy, a hovorí k ľuďom. Naďa vytvorila rozsiahle umelecké dielo, ktoré zahŕňa stovky voľných grafických listov, grafických cyklov, ex librisov, knižných ilustrácií a kresieb.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sú to diela i cykly s témou okolitej krajiny a vnútra miest (Záhrada I.–V., 1975, Zem, I.–IV., 1979, Po daždi, I.–IV. , 1980, Rozprávanie o krajine, I.–IV., 1980–1983, ročných období a portréty Katarína a klobúk, 1988, Mahuliena, 1988, Krajčírka, 1987). Dominuje v nich rozprávačské majstrovstvo. Sú to príbehy o starom dome (Starý dom, I.–V., 1987), o lesných cestičkách a točitých schodoch. Tvorí množstvá samostatných grafických listov. Obrázkov rôznych rozmerov, diela, ktoré ľudia potrebujú. Spätná väzba bola pre autorku vždy dominantná. A návraty do detstva. Príroda Gemera a Štiavnických vrchov. Tu našla základy pre všetko súčasné a potrebné.
V tomto období ilustruje aj svetového J. R. Tolkiena: Hobbit, 1973. A jedno z najkrajších diel svetovej spisby, P. Ovidius: Umenie milovať, 1975. Kresby v tejto knihe sú jedným z vrcholov autorkinej tvorby. Jemné, suverénne, subtílne, čisté. Umelecké majstrovstvo.
Deväťdesiate roky XX. storočia. Autorka kreslí príbehy, o ktorých v detstve fantazírujeme, a neskôr v živote ich spoznávame. O tajomných zámkoch a vzrušujúcom živote letných nocí, dobrodružných príbehoch z podhradia, ale aj eroticky zmyselnom horúcom lete. Celým Nadiným dielom sa vinie nikdy nekončiace detstvo, nekonečná mladosť. Cez ňu vidí dnešný, ale aj budúci svet. Ulice a domy. Vodu, magmu, fluidum večera, noci aj polnoci, krásnu Juditu, spln, les, december.
V tomto období vytvára rozsiahle, stále sa tvorivo rozširujúce cykly. Inšpirované životom a poznaním predstavujú romantiku sveta. Gotická architektúra, renesančná veža, gondoliér a sen o lietaní ľudí a anjelov. Prameň živej vody, desiatky ľudských postáv a živočíšnej ríše, mačky a vtáci. Túžba letieť, ária lásky, personifikované slnko šťastia, veľa sĺnc. Príbehy zo zámku začali vznikať v roku 1989 a doposiaľ v nich autorka vytvorila XIX. grafických listov. Podobne je to aj s cyklom O letnej noci I.–XV. , ktorého prvý list vytvorila v roku 1990.
Tvorbu Nade Rappensbergerovej poznám desiatky rokov. Obdivujem ju. Pre jej tvorivý elán a talent, pre rozprávkovo – romantickú rozprávačskú dušu. Je jedným z mála žijúcich romantikov.
V technike škrabanej litografie začala autorka pred niekoľkými rokmi novú tvorivú cestu. Cyklus Príbehy nočné má od roku 2002 už XXIV. pokračovaní. Autorka v ňom prezentuje stálu tvorivú invenciu. Muž a žena sa ľúbia, dotýkajú, usmievajú a lietajú. Sú to listy zrelosti, sily a peknoty. Patria k tým najhodnotnejším, ktoré v ateliéri autorky vznikli. Vlasy krásnych žien sú rozvetveným stromom, víchricou, pokojne tečúcou riekou, erekciou. Sú späté stužkami i voľne vanúce. Všetko v týchto grafických listoch zmyselne dýcha krásou ženského tela, nahým prsníkom, vzrušením z očí, láskou a šťastím. Svoju tvorivú cestu autorka v tomto cykle doviedla k ďalšiemu vrcholu.
Naďa Rappensbergerová je nesporne dámou slovenskej grafiky. Jej originálnym technologickým prostriedkom je litografia. Čiernobiela či farebná kresba na špeciálne upravenom kameni a tvorená tlačou z plochy.
V čom je dielo Nade Rappensbergerovej také originálne, osobité, jedinečné, že desaťročia fascinuje divákov? Že aj dnes, keď umeniu predsedá napätie a zlo, vo vode bez vetra, ani dnes sa nezrieka svojich východísk. Keď experimentuje, tak práve s nimi.
Naďa je majsterkou technických tvorivých princípov. Vždy mala pri kreslení pevnú ruku. Pevnú, ale zároveň uvoľnenú. Práve ľahkosť jej kresebného prejavu, na ktorom je založená podstata jej tvorby, vytvára veľký príbeh príbehov. Do figurálnych záberov vkladá vlastné posolstvá. Minimalistické prvky aby vyznela podstata, strom, dom, zvieratá prítulné a blízke. Mačky. Tak dostávajú všetky živé tvory predĺžené krásne mačacie oči. A sú naozaj krásne.
Príbehy autorkiných diel sú romantizujúce. Sú súčasné. Sú surrealistické a záhadné. Je v nich veľkoleposť (Príbehy zo zámku) a náznak. Je v nich tajomnosť (Príbehy nočné) a svetlo. Kompozične pracuje ucelene a vyvážene. Jedným z podstatných znakov jej umenia je harmónia. Harmónia je totiž túžba. Nikdy nedosiahnuteľná, ale spoznať ju čo len na chvíľu, uvidieť jej bezprostrednú náplň, sa oplatí.
Nadine témy sú ako život. O prírode, živote, stromoch a ľuďoch. O agresii i agónii moci. Sú o Benátkach s gondolami, spievajúcich milencoch, o ráne, a skrývačkách. Postavy očia nádherné mačacie oči a komunikujú s divákom. Postavy sú o všetkom. A kto na svete má krajšie oči ako žena?
Ľuboslav Moza, marec 2012