Medzi významné osobnosti slovenského výtvarného prejavu patrí nesporne meno Záboj Bohuslav Kuľhavý. Mimoriadne tvorivý a nadaný, ktorého tvorbou sa vinie zásadná línia postmoderny. V prvých kontaktoch jeho obrazov s verejnosťou v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vstupuje medzi vtedajších progresívnych a jedinečných maliarov osobitosť a originalita tvorby tohto umelca. Toto obdobie v celom Československu charakterizuje pekná doba, kedy sa tvorcovia vo všetkých oblastiach kultúry usilovali priblížiť Európe a svetu. Dnes vieme, že oni veľmi často predovšetkým kvalitou tvorby európske umenie predbiehali. Bohuš Záboj Kuľhavý od svojich začiatkov pracoval s krásou farby, s oblými „zrkadlami“, do ktorých vmaľovával na sebe nezávislé príbehy či pocity. To všetko na podklade štúdia popredných svetových teoretikov umenia a filozofov. Umelecká verejnosť veľmi rýchlo pochopila výrazný vstup umelca s novou tvorbou a myšlienkami. Od tých čias vyniká autorova tvorba na každej výstave. Dokázal to, čo niekomu trvá desaťročia. Vytvoril si vlastný rukopis, ktorý mu poskytoval jednak nesmierne pole možností, ale predovšetkým vývoj.
Narodil sa 9. februára 1937 v Závažnej Porube. Po skončení stredoškolských štúdií v Liptovskom Mikuláši sa profesionálne vzdelával v ateliéroch popredných umelcov skupiny Mikuláša Galandu. Do slovenského umeleckého života vstúpil mimoriadne osobito. Formoval základy postmoderny. Cez krásu tematickej a tvarovej rozmanitosti postavenej na silnom humánnom základe zdôraznenom hlbokým vzťahom k slovenskej krajine. Okrová farba, prepis súčasnosti, fotografické detaily figúry, násobenie lineárnych línií, rozdelenie významov v obrazovej ploche. Jeho tvorba sa rozvíjala na každej výstave, cez stretnutia so zahraničím. Patril k najprogresívnejším umelcom tej doby. Bol rešpektovaný nielen doma, ale i vo svete. Dokazujú to mnohé tlačové materiály kolektívnych výstav, kde často bolo jeho dielo reprezentantom, vytlačeným po celej ploche plagátu, tej ktorej výstavy.
Umelec šiel v rozvoji svojej tvorby systematicky dopredu. Na náročnej ceste poznávania a skúšania si uvedomoval, že práve touto cestou sa dá dosiahnuť jedinečný výsledok, ktorý bude slúžiť nielen milovníkom umenia, ale aj spoločnosti pri hľadaní optimálneho spoločenského poriadku. Umenie je totiž tým fenoménom, ktorý dokáže predznačiť dobu. Treba ho vedieť čítať. Tvorba tohto tvorcu dodnes objavuje a ponúka možnosti, ako ňou možno riešiť zložité problémy dnešnej doby. Tak ako jeho umelecké dielo, s ktorým sa možno stretnúť dnes už na celom svete, tak aj rozhovory s týmto výtvarníkom sú pre mňa stretaním s realitou úvah a tvorby. S filozofickými podkladmi, ktoré sú súčasťou dneška a mali by formovať tvorbu budúcnosti. Prinášam rozhovor s touto osobnosťou. S umelcom, ktorého tvorba patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku vo výtvarnom prejave vzniká. Záboj Bohuš Kuľhavý je maliar, ktorého diela majú už dnes vysokú hodnotu. Považujem ich za silu budúcnosti. Vnímam ich ako investičné obrazy, pre ich neopakovateľnosť a objavnosť pre budúce generácie. V tom je ich pôsobivosť a sila, ako aj ponuka už dnes.
Aký bude názov nášho rozhovoru?
Postmodernizmus? Tak aký?
Prečo?
V roku 1995 istý historik umenia napísal, že dovtedajšie výsledky postmoderného maliarstva sú vlastne predĺženým pop – artom. Citujem: “Postmoderné je v zmysle všeobecnej pragmatiky myslenia a jazyka to, čo je práve za postmoderné považované.“ Prijatie tejto relativizácie všetkého za všeobecne platné pravidlo by vo všeobecnosti prinieslo ťažko odhadnuteľné škody, najmä v morálne - etickej oblasti.
Čo tým myslíš?
Napriek oponentúre postmoderných teoretikov voči osvietenstvu a doteraz pretrvávajúcim industriálnym pravidlám je nárok aj takéhoto postmodernizmu na epochálne ambície úplne legitímny a oprávnený. Prečo? Pretože postmodernizmus – to nie je len „predĺžený pop – art“. Podľa môjho názoru základný omyl tohto postmodernizmu je v tom, že – keďže vznikol v industriálnej dobe – riadil sa a riadi sa naďalej industriálnymi pravidlami. Príkladov je určite veľa. Často sme hovorili o rozptýlení subjektu. Rozptýlenie subjektu a tomu zodpovedajúce poňatie obrazovej plochy jednoducho neexistuje. Počnúc Benátkami 1980. A eklektické radenie rôznych, či skôr kadejakých hodnôt vedľa seba nikdy neprekročilo hranice kontrastu, s ktorým moderné umenie taktiež narába. Ale napriek tomuto všetkému industriálnu dobu prezentuje továreň, to je zisk. Postmodernú dobu charakterizuje počítač, vedomosti, moc!
Čo definuje charakter súčasnej doby?
Nie maliarstvo, ale veda. Keď sa maliarstvo nebude na tejto dobe spolupodieľať adekvátnym maliarskym výsledkom, „doba“ sa nezmení.
A čo veda o umení?
Umenoveda musí opustiť doterajšie systémy, či skôr praktiky hodnotenia jednotlivých maliarov. Vo všeobecnosti industriálna stratégia myslenia vzývala na jednej strane stálosť hodnôt a jednotu, subjekt (v jeho rôznosti a rozmanitosti). Na druhej strane chýbal akýkoľvek systém a metodika hodnotenia odborných výsledkov. Názor, že ak sa má dostať maliarovi tých „15 minút slávy“, musí mať šťastie byť na správnom mieste v správnom čase, doposiaľ pretrváva. Ale je v zjavnom rozpore so zásadami industriálnej spoločnosti. Táto pomaly „zľudovelá“ zásada by mohla byť jednou zo zásad postmodernej zvyklosti. Tak ako text všetci ľudia nečítajú rovnako, tak aj každý pokus o jednotný význam sveta v maľbe je klamanie a reálna je jedine dekonštrukcia, strata autorít, vzývanie plurality, rozmanitosti s kvalitatívnym výsledkom rozptýlenia subjektu. Toto vzývanie „rozličností“ vyústilo do „ústredného názoru“: „Všetko je rozdiel“. A keďže sa logicky nepodarilo prekonať hranicu kontrastu, tak „spolužitie“ rôznych elementov prebieha dôsledne na eklektickom základe.
Doterajšie výsledky alternatívneho postmodernizmu dokazujú, že správna cesta, aspoň pokiaľ ide o maliarstvo, vedie cez filozofa Welscha a jeho opustenie CELKU, povýšenie kontrastu na inú štýlovú kvalitu (pričom úloha kontrastu nielen že zostáva zachovaná, ale možno ho vhodne dávkovať), čím sa dosiahne uvoľnenie možností obrazovej plochy (nie rozptýlenie). Práve táto metóda má rozhodujúci význam, pretože provokuje vznik tvorivých skúseností, použiteľných aj v iných odvetviach ľudskej činnosti. Zásadný význam tejto metódy je v tom, že hodnotenie kontrastu možno vhodnou „manipuláciou“ premeniť na empatickú kvalitu. Takto bolo možné skomponovať ideu nového svetového usporiadania na týchto nových, nie doterajších lineárnych zásadách. Filozof a teoretik umenia Derrida považuje za primárnu reč postmoderného maliarstva techniku koláže, pretože jej inherentná „rôznorodosť“ zaisťuje, že význam, ktorý bol realizovaný na jednej strane, je nejednoznačný a divák je neustále vyzývaný k tomu, aby v takejto nejednoznačnej nestálosti nachádzal nové významy. Nuž ale toto všetko je možné dosiahnuť realizovaním rôznych kvalít na primerane uspôsobenú obrazovú plochu. Tento akt sa začal v týchto končinách realizovať začiatkom druhej polovice 60-tych rokov XX. storočia. Správnosť tohto postupu potvrdilo The Metropolitan Museum of Art v New Yorku, aj sekretariát OSN. Na jednej strane tohto obrysového náčrtu máme jednako len lineárnu metodiku koláže (a pod.), končiacu v slepej uličke predĺženého pop–artu (a pod.), a na druhej strane syntetickú perspektívnu realizáciu panoramatického časového rozpätia napríklad od starovekých mytológií po budúcnosť. V týchto polohách vidím napĺňanie humanitných hodnôt informatizovanej spoločnosti tretieho tisícročia. A to ma núti vysloviť názor, že v kvalitách: počítač – vedomosti – moc sa mi v prípade takéhoto maliarstva prefix post javí ako dosť dýchavičný.
Záboj Bohuslav Kuľhavý sa zúčastnil desiatok samostatných i kolektívnych výstav u nás i v zahraničí. Za svoju tvorbu získal ceny a odmeny. Credit The Metropolitan Museum of Art, New York, 1989, Diplome d´Honneaur L´Association Le Culturales du Raincy, La Municipalité, Paris, 1996 a ďalšie. Je čestným členom Silvermine Guild Arts Center, New Canaan, Connecticut (1987). Vytvoril niekoľko vzácnych monumentálnych realizácií. Dominantou v jeho tvorbe je maľba. Výtvarné diela autora sú súčasťou desiatok galerijných a zbierkových fondov u nás i v zahraničí. Je zakladateľom postmoderny, umeleckého smeru, v ktorom spolujestvuje viac typov výtvarnej reči, viac námetových okruhov v jednom obraze. Je Nositeľom Identifikačného kódu Slovenska.
Ľuboslav Moza, december 2012