Jazyk

Záboj Bohuslav Kuľhavý - Postmoderna inak

Opäť treba hovoriť o postmodernizme, opäť "iným spôsobom".

Asi 7 rokov po uvedení postmodernizmu v Benátkach A. B. 01ivom W. Welsch uvádza svoju knihu konštatovaním, že je načase prehovoriť o postmoderne iným spôsobom. Hovorí, že sa, citujem: "Vnucuje rozlíšiť postmodernizmus na bezbrehý a presný postmodernizmus. Treba eliminovať neblahé pôsobenie bezbrehého a vytvárať priestor presnému postmodernizmu, ktorý vyznáva skutočnú pluralitu.., je stúpencom presných pravidiel, snaží sa postaviť dobe a jej výzvam".

 

Od vydania Welschovej knihy ubehlo 23 rokov. Čo nového sa udialo? Náš "hovorca" svetovej umenovedy T. Strauss hodnotí situáciu takto:... "postmoderné je v zmysle všeobecnej pragmatiky myslenia a jazyka to, čo je práve za postmoderne považované, okrem iného aj preto, že doba rezultatívnych právd je už definitívne za nami...v zhode s takmer 20 ročnou praxou sa potom postmodernizmus javí ako predĺžený pop-art."

Nuž, keď sa "doba rezultatívnych právd" (ktoré boli zvyčajne dogmatizmom) zmixuje s naliehavou potrebou "presných pravidiel", ktoré práve v odborných maliarskych výsledkoch absentujú, logickým súčtom býva takéto impotentné protirečenie. (Najprv je postmoderne čo len chceme a to sa nám potom - v zhode s praxou - ako chameleón premení na "predĺžený pop-art). Akú váhu môže mať v takomto rámci mienka svetovej umenovedy o oprávnených nárokoch postmodernizmu na epochálne ambície? Takúto stratégiu myslenia nemožno chápať inak, ako logický dôsledok celosvetovej zle nastúpenej cesty. Otázkou zostáva, či od samého začiatku, alebo len od Bienále v Benátkach roku 1980...

Povedané s W. Welschom: "Je načase prehovoriť o postmoderne iným spôsobom“! To znamená, dať možnosť predložiť odborné výsledky verejnosti - vrátane faktografických faktov  (údajov) - postmodernizmu, ktorý začal osamotený svoju púť v 60 rokoch niekde v "bohom zabudnutom kúte" Európy. Dokazujúci však, že postmodernizmus v maliarstve musí byť priamoúmerný k panoramatickej postmodernej konštrukcii, siahajúcej od staroveku, po budúce vesmírne časy. A v takomto adjustovaní, také niečo ako "predĺžený pop-art", zrátaný do akéhosi "pop-postmodernizmu", nie je ničím iným, ako obyčajné "bezbrehé" nič. Nula. Zero.

Ako začneme?

Farby patria do maliarstva tak, ako naša planéta do Slnečnej sústavy. Sú tu od vzniku Vesmíru a budú do jeho zániku. Narábanie s farebnými hodnotami, považujem preto za .jednu z najvznešenejších činností ľudského ducha. Spôsob, ako sa s nimi narába, tvorí podľa môjho názoru, dejiny tohto odvetvia. Myslím - ako odraz celkového spoločenského procesu, (nie vývinu) tejto -formy civilizácie. Môj vzťah k farbe je logicky nadčasový, zaberajúci objem od starovekých procesov, vrátane mytológií - aj budúcna. A na tejto púti nemožno vari vnímať farbu inak, ako keby bola živý tvor. Keďže inšpiratívnym vzorom mi boli aj sú spoločenské procesy, nebolo mi zaťažko postrehnúť rozmanitosť aj rozpornosť najmä 20 storočia. Uvedomil som si, že ak mám tento inšpiratívny zdroj primerane interpretovať, musím tieto javy taktiež „rozmanito“ realizovať na obrazovej ploche. Výsledok som pomenova1 uvoľnenými možnosťami obrazovej plochy. Obraz ako tradičný celok (ozvláštnený nanajvýš kontrastom, alebo šokom) prestal existovať. Tým bol daný základný charakter mojej (postmodernej) cesty, adekvátnej môjmu vnútornému založeniu. (Pozri dôkazy v prílohe). Sústavná aktivita týchto realít, "prelínajúcich sa, alebo narážajúcich na seba“ (W. Welsch) ma viedla k názoru, že "homogénnosť" ako taká, pôsobením vedy a techniky skončila. V dôsledku toho som v prvom bode svojho manifestu r. 1969 pri príležitosti výstavy v Londýne upozornil na fenomén CELKU. Obrazy tento fakt potvrdzovali. Asi o 18 rokov potom W. Welsch konštatuje, že "postmoderna začína tam, kde končí celok". Na základe doteraz povedaného, vystúpenie autorov, uvedených r.1980 v Benátkach na svetovú scénu A. B. Olivom, ako aktérov postmoderny, možno chápať nanajvýš ako A. B. 01ivom interpretovanú sympatickú síce, ale len verbálnu víziu. V polohách neskorého modernizmu. Moderné maliarstvo je umením lineárnych individualít. Zákonite tak nedošlo k interpretácii, ilustrujúcej končiaci CELOK.

Vychádzam zo skutočnosti, že CELOK v žiadnom prípade nie je nejaká číra esencia. Ukončenie a stým súvisiace uvoľnené možnosti CELKU - tento "veľký tresk" oprávnených epochálnych ambícií je charakterizovaný následným vznikom množstva väčších, alebo maličkých DETAILOV, vyžadujúcich tomu zodpovedajúci diferencovaný prístup ku každému z nich.

Nepochopením a z toho vyplývajúcim nedocenením tohto základného, naozaj postmoderného stavu je dôsledok, že či sa nám to páči. alebo nie, žijeme "životom Nomádov" (A. B. Oliva) v postmodernej dobe, ale s návykmi a zlozvykmi minulých čias, najmä posledného industriálneho obdobia. Dôsledok - bezradný dekadentný "globálny zmätok". (Z. Brzezinski)

Uvediem príklad takéhoto zmätočného stanoviska. Výtvarník svetového mena povedal, že maľovanie obrazov považuje za prekonaný konvenčný úkon, To mi pripomína atléta, ktorý keď nie je schopný zabehnúť "stovku" pod 10,5 sek. prehlási, že na vine je 100 m. Ide o dôsledok lineárnej metódy tvorivej činnosti. A pritom - východisko sa doslova ponúka. Stačí zobrať do úvahy výsledok uvoľnených možností Citujem:... "bez obalu priznáva stav vecí...vrátane banality, gýča, konvenčných symbolov, eklekticky zmiešava historické štýly všetkých dôb.. .(J. a J. Ševčíkovci, r. 1982). Bohužiaľ, tento rozsah kvalít, používaný s nepochopením najmä v architektúre ako inak, s lineárnou metodikou, neprekročil tradičnú hranicu kontrastu a šoku. Tak  sa stalo, že tento východiskový materiál sa  nedostal za hranicu chybne  realizovanej  ponuky. Lineárna  zvyklosť spôsobuje, že  najlepšie je  schované to, čo je  na  očiach. Systém uvoľnených možností umožňuje  prekročiť túto  začarovanú hranicu a  byť navýsosť vytváraním  "akordov"  postmoderným, presným, pričom jednotlivý tón, (linearita) dostáva primeraný význam. Môžeme  realizovať tzv. hodnotové pásma  od negatív, gýčov, konvenčných symbolov, atď., postupne až k majstrovskej úrovni, vrátane zóny experimentovania a relaxovania. Rozsah ovládania  jednotlivých vrstiev hodnotového pásma  je akosi  "samočinne" priamoúmerný panoramatickej  postmodernej  konštrukcii. Dôležitá je  skutočnosť, že  realizovaním rozdielnych hodnôt  na  obrazovej ploche tvorca  "na vlastnej  koži" preciťuje hodnotu a. i potrebu plurality, takže v konečnom hodnotení uvoľnenie  možností CELKU do  rôznorodých kvalít na jednom obraze aktivizuje vznik synestézií, výsledkov, ktoré môžu byť ako výsledok tvorivého procesu použité aj za hranicami  maliarstva. Nateraz  okrem čiastkových aktivít vrcholnou ukážkou synesteziálnych postmoderných výsledkov, je scenár dokumentárneho  filmu – idea nového svetového usporiadania (idea prezidenta  Busha - seniora.).

Prečo táto potrebná  vízia nie je doteraz realizovaná? Pretože gordický uzol rozmanitých negatív súčasnej civilizácie nemožno "rozťať" tradičnou lineárnou stratégiou myslenia. Ak uvážime, kto všetko sa touto naliehavou otázkou zaoberá bez toho, aby bol predložený nejaký scenár, tak s dávkou primeraného sebavedomia možno povedať, že výsledky takéhoto postmodernizmu evokujú jeho oprávnený zakladateľský epochálny význam.

Povedané s P. Picassom - kto v uvoľnených možnostiach vidí len rôzne obrázky na obraze a nie prekročenie hranice kontrastu a šoku, pre toho sú strany tejto post modernej knihy prázdne, nič nehovoriace znaky. Je evidentné, že realizácia rôznych fenoménov v rámci tvorivej maliarskej aktivity vyprovokovala synesteziálne procesy, dávajúce šancu prejaviť sa aj mimo maliarstva, v rôznych druhoch ľudskej činnosti. Tým sa získal jedinečný "objemový" nadhľad, uhol pohľadu, ktorý umožňuje negatívam nášho súčasného gordického zlepenca určiť spoločného menovateľa, ako východiskovú základňu súčasného "globálneho zmätku“. Tým je akt maximálnej úcty k celkovej anatómii našej planéty. Aká je skutočnosť? Dotyčnému výboru treba rozhodne odporúčať, aby zvýšil "latku náročnosti" pri udeľovaní Nobelových cien.

Veľmi vážnu podporu dostala koncepcia uvoľnených možností obrazovej plochy po 40 rokoch. Matematikovi Kalifornskej univerzity A. Okounkovovi bola udelená Fieldsova medaila "za jeho nezvyčajnú schopnosť nájsť nezvyčajné premostenie medzi zdanlivo nesúvisiacimi oblasťami". O mojich obrazoch teoretik hovorí, že sú "zostavené z niekoľkých svojbytných plôch, medzi ktorými zdanlivo chýba vnútorná súvislosť...".

Časť faktografie spolu s ukážkou hodnotových pásiem sú dokladom toho, že postmodernizmus, to nie sú každú chvíľu sa meniace formulácie svetovej umenovedy na výsledky neskorej moderny. Zo zatvorením oboch očí sa možno dohodnúť na termíne - hoci „pop - modernizmus. Do polôh postmodernizmu sa nevstupuje ako do autobusu. Hodnotové pásma, tvoriace objem rôznych polôh provokujú názor, že na takejto úrovni možno hovoriť o danostiach, potrebných pre maliara na ozajstnej postmodernej úrovni.

Október 2010

Profil spoločnosti

Cieľom a poslaním občianskeho združenia Artem je najmä podpora rozvoja a propagácia slovenského výtvarného umenia a slovenskej kultúry doma i v zahraničí. Osobitne podporuje tvorbu mladých umelcov, ich umelecký rast a prezentáciu. Organizuje všestranné kultúrne aktivity, syntézu, prepájanie a mobilitu umenia a umelcov, osvetu v najširšom slova zmysle. Príkladom je jeden z mnohých vlastných projektov občianskeho združenia Artem, s názvom Identifikačný kód Slovenska. Realizuje kultúrne, vzdelávacie, benefičné, školiace a študijné programy. Úzko spolupracuje s Domovom sociálnych služieb prof. K. Matulaya. Artem, o.z. založil PhDr. Ľuboslav Moza. Webovú stránku spravujú partnerské spoločnosti Prominens, s.r.o. a Artem, o. z.

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek! Ako prvý sa dozviete o pripravovaných podujatiach a nových umeleckých dielach v ponuke...

captcha  

Kontaktujte nás

Artem, o.z.
Cesta na Červený most 10
811 04 Bratislava
Slovenská republika

artem@artem.sk
02 5478 9416

Prominens s.r.o.
Pri suchom mlyne 24
811 04 Bratislava
Slovenská republika