Často sme ako malé deti. Fascinujú nás mimoriadne veci. Niekto stanoví líniu výnimočnosti a ideme za ňou. A keď ju zvýrazní cez médiá, je z nej sláva. Udalosť národa. Spoločnosť sa ku nej vracia, kým ju neprevýši nová mimoriadnosť. Taký je nielen dnešný kapitalizmus. Takí sme my, ľudia. Niektoré príbehy však sami formulujeme ako významom dlhodobé. Lebo sú pochopené a objavené ako hodnota. Zostanú snáď aj večným prínosom pre ich jedinečnosť. Sú nimi aj príbehy šesťdesiatych rokov XX. storočia. Učinili zadosť i bulváru, ale pre spoločnosť tvorili predovšetkým to, k čomu sa s obdivom vraciame a na čo nadväzujeme. Boli to príbehy o osobnosti jedinca i spoločenstve malomeštiakov, o raste intelektuála a jeho existencii. Bola v nich nielen vtedajšia progresívna súčasnosť, ale, a čo bolo mimoriadne, oni boli vzorom a významnou studnicou pre vtedajší svet. Naše šesťdesiate roky minulého storočia šokovali Európu a s odstupom času šokujú aj nás. Boli sme svetoví a nevedeli o tom. (Dnes asi svetoví nie sme a tiež o tom nevieme.)
Šesťdesiate roky. Vtedy sa menila kultúra, politika a život. Ľudia začali strihať ostnaté drôty malomeštiactva a začala taká zvláštna revolúcia k voľnosti, slobode a budúcnosti. Hudba, literatúra, výtvarné umenie a film, hippies, Warhol a doktor Živago dali základ k tomu dnešku, ktorý dnes žijeme. Temer všade sa dialo neuveriteľné, originálne a nové. Tvorili sa síce základy k dnešnej často prevažujúcej povrchnosti, ale vo vtedajšom umení nikto s plytkosťou nerátal. Ani najväčší rebeli. V Československu vznikali v politike všetkým známe pohyby k lepšiemu. V kultúre diela, ktoré sú dodnes príkladom. Slovensko malo bratislavskú Tatra revue, neopakovateľný humor Lasicu a Satinského a Divadlo na Korze. Vznikli svetové Jakubiskove a Havettove filmy, Hammelove Prúdy, a mnoho, mnoho ďalšieho. Naša slovenská kultúra sa stala súčasťou svetovej. Odrazu sme zistili, že napriek izolácii a totalite má svoje kvality a často oveľa vyššie ako zahraničie. Preto aj sčasti európske i širšie okolie ovplyvnila. Všetko mocné je aj čarovné. Platí to aj pre kultúru. Mnohokrát si kladiem otázku, prečo špičkové umelecké výkony vznikali práve v dobe temna, útlaku a totalít. Prečo v nich neskôr mizne to, čo robí umenie umením?
Výtvarné umenie vtedy žilo jedno z najkrajších, najplodnejších a umelecky najhodnotnejších období svojej existencie. Tvorilo nové, dovtedy nepoznané. Predstavilo ho na pozadí mimoriadnej schopnosti využívať i tie najnáročnejšie technologické postupy. A tak naši maliari boli grandprixoví na svetových výstavách (Laluha, Jakabčic...), keramici šokovali originalitou (Sušienka...), náš op-art a kinetizmus cestovali po svete (Dobeš...) a západnej ľúbivej knižnej ilustrácii zastavila cestu naša ilustrácia a grafika (Bombová, Gergeľová, Rappensbergerová...). Pre toto a mnohé iné fascinujúce výsledky (Expo Brusel...) sú dnes 60. roky pojmom tak významným. Ich sila sa doposiaľ nezopakovala. Vtedy sa totiž ľudia rozprávali i hádali. Dnes často mlčia. Vtedy vyhrával argument a dnes najmä peniaze.
Československo žilo dobu zlomu. Výtvarné umenie sledovali bežní ľudia s mimoriadnym záujmom. V predajniach Dielo si kupovali dnes galerijnú tvorbu majstrov. Kultivovali nielen vlastné interiéry, ale sami seba. Bola to dynamika, ktorá sa ukrývala v kultovom termíne „šesťdesiate roky“. Sila doby, ktorá objala svet, stisla ho, aby z neho vyžmýkala všetko zbytočné, prázdne a falošné. V celej republike vznikali skupinky a skupiny, ktoré usilovali formulovať svoje programy. Jednou z najvýznamnejších bola tvorivá skupina Štyri založená v roku 1958 (Jarmila Čihánková, Viera Kraicová, Tamara Klimová – písali sme o nej v Listoch), kde štvrtou osobnosťou bola Oľga Bartošíková. Srdcom a dušou maliarka, ktorá vytvorila rozsiahle dielo objavov a skúmaní. Do nášho, vtedy československého výtvarného prejavu priniesla nový fenomén. Rôznorodosť a pestrosť. Nepoznám výtvarného umelca, ktorý by desaťročia udivoval vždy iným a pritom zrelým zmocnením sa nových námetov osobitými výrazovými prostriedkami. Oľga Bartošíková to dokázala. A jej vlastnou kreativitou predvádza i dnes.
Je kreativita cestou príchodov a odchodov? Oľga Bartošíková po pražských štúdiách, kde jej bol pedagógom vtedy v Prahe pôsobiaci Ján Želibský (v roku 1950 absolvovala Akadémiu výtvarných umení) sprvu rozvíjala maliarsku bravúru v obrazoch portrétov, zátiší, sveta. Koniec 50. rokov bol aj pre ňu výzvou. Umenie obohatila o novú figuráciu a abstrakciu. Jeho výraz bol vždy, niekedy imanentne, spätý s domovom a modernou. Tento článok o Oľge Bartošíkovej predstavuje výsek z jej diela. Pomerne kompaktný materiál z tvorby rokov šesťdesiatych. V galérii Sala Terrena v Prezidentskom paláci v Bratislave som jej práve z týchto obrazov pripravil v lete tohto roku samostatnú výstavu. Vedel som, že zaujme. Výstava však prekvapila viac. Prijali ju večne rebelujúci mladí umelci, ktorí odsudzujú temer všetko. Prijali ju diváci, ktorí o tejto autorkinej tvorbe nevedeli. Prijali ju všetci ako prezentáciu pôsobivej originality, ktorá svoju dobu predbehla. Možno povedať, že to bolo prvé silné obdobie aj v tvorbe tejto umelkyne, kde objavila svoju invenciu a neopakovateľnosť. Na plátna nanášala plasticitu povrchového spektra, kombinovala ju s rôznymi materiálmi. Abstrakcia mala v jej tvorbe svoje výrazové poslanie. Nie náhodnosť, ale význam vnímaný zmyslami. V ďalších obrazoch realitu či figurálnosť zjednodušovala kvôli údernosti výpovede. Dominujú v nich geometrické plochy. Obsahy sú úzko viazané na existencionalizmus. Ale i k témam odsudzujúcim tlak a násilie. Túto sériu charakterizuje výrazná monochrómnosť čiernej. Aj v nej však vie preraziť vízia šťastia a nádeje, zasnená umelkyňa s posolstvom dobra. Maľovala horiace katedrály, kubusy hmoty, do ktorých líniou vtláčala človeka, lásku, vzťahy. Maľovala úžasné obrazy monolitov monochrómneho koloritu, balvanov, v ktorých línia človeka ukrýva život rôznych podôb. Kompozíciou kamienkov modelovala niť života. To nebolo iba abstraktné umenie, bola to výpoveď tvorkyne, ktorej najjednoduchšie veci boli aj budú vždy najdôležitejšie. Posolstvo o dobe, ktorá bola jedinečná a jediná. Kolekcia pozostávajúca z niekoľkých desiatok týchto obrazov je objavom doby. Bola ukrytá v tichu skladov. Dnes po viac ako polstoročí ju po prvýkrát videla verejnosť. A aspoň časť z nej môžete vidieť aj vy, naši čitatelia. Je to kolekcia umenia, ktorá vie rozprávať. Ako tie kamene. Ako všetko, čo zobrazuje. Je v nej život. Drievka z drevenice. Monolity ako Stonhenge spájajú minulosť s dneškom. Tie obrazy majú v sebe to, o čom sa v šesťdesiatych rokoch ešte nehovorilo. Sú nositeľmi energie. Sily, ktorá robí z obrazu živé dielo.
V ďalších rokoch bola Oľga Bartošíková jednou z prvých, kto prišiel na našu scénu autenticky s hyperrealizmom. Jej maľované jablká sú životom so všetkými problémami, úskaliami i šťastiami. Maľuje štetce, seba, rodný Holíč a línie. Veľké línie aktov a ženských pier. Na tieto diela sa tešte. Budú to roky sedemdesiate. Verím, že aj o nich napíšem. Tiež stále nedocenené obdobie nášho umenia. Doba, ktorá mala toľko energie, pre ktorú treba zrekonštruovať to, čo vytvorila. Zaslúži tiež veľký obdiv umeniu.
Svet je plný umenia. Ale umenie Oľgy Bartošíkovej je iba jedno. Vždy vedela nájsť spôsob vyjadrenia a vždy ho zvládla fantasticky. Jej maľby sú zážitky života a doby. Oľga Bartošíková nesporne patrí medzi niekoľko mimoriadnych dám slovenskej maľby. Tvorba týchto niekoľkých osobností silne zasiahla do nášho života a zanechala v ňom stopu doby, ktorú žila. Narodila sa 18. augusta 1922 v Holíči. Vydala sa za výtvarného kritika a teoretika Ľubomíra Káru. Má dve dcéry. Je nositeľkou „Identifikačného kódu Slovenska“. Žije a tvorí v Bratislave.
Ľuboslav Moza, november 2013