Pojem súčasné umenie je fenoménom, s ktorým sa stretávame každú chvíľu, a nielen v oblasti výtvarného prejavu. Je plný otázok, nejasností a víťazí oproti histórii povrchnosťou a plytkosťou, neumením. Vyhráva v ňom dekorácia. Dostáva význam chladničky alebo valčeka na stenu, ktoré sa po rokoch vymenia. Preto sa nekladie dôraz na jeho trvácnosť, na zmysluplnosť. Nekladie sa dôraz na kvalitu, lebo tá sa pre to moderné umenia dneška, prekresľujúce paradajky či meandrový ornament, nežiada.
Výtvarné umenie od svojich začiatkov, sprvu ako remeslo, plnilo viacero funkcií. Estetickú, informačnú, poznávaciu, oslavnú. Vypracovali sa viaceré systémy hodnotenia jeho umeleckej úrovne, ktoré hľadali prekračovanie štandardov. Dobrý umelecký prejav je hrou intelektuálov s tvorivým materiálom. Je vyjadrením krásy a harmónie života, problémov spoločnosti. Stimuluje myslenie i fantáziu, nesie prvky naznačenia budúcnosti.
Už v najstarších dobách si najmä vzdelaní ľudia uvedomovali, že jedna socha je lepšia ako iná. Takých sochárov uprednostňovali. Filozofi začali hľadať zdôvodnenie. A obyčajní ľudia nasávali osvetu, aj keď niekedy zle orientovanú a zavádzajúcu. Veľmi skoro do tejto hry o kvalitu a hodnoty začali vstupovať osobné či mocenské záujmy, ktoré tlačila moc peňazí. Umenie sa transformovalo do akéhosi stredného prúdu, teda do prejavu veľkej väčšiny umelcov. Občas vysoko vystúpili v tomto dianí osobnosti, ktoré nebude možné, okrem doby ich tvorby, zaradiť nikde, lebo ich umenie je nadčasové, večné. Michelangelo, Leonardo da Vinci, Picasso.
Dnes nachádzame v dejinách umenia akúsi skrytú niť, ktorú verejnosť temer nepoznala. Umelecké generácie však práve z nej ťažili inšpirácie. Bosch, prerafaeliti, Goya. Tvorili, či už okrajovo, alebo výlučne také umenie, ktoré dnes nazývame alternatívne, či underground. Umenie, ktoré si nikto nechcel vešať do príbytkov či palácov, ale dnes zdobí siene galérií. Bolo to umenie fantázie, podsvetia, príšer, hororu a vesmírnych svetov. Umenie o živote, ktorý poznajú iba niektorí. Hrôza a krv vždy lákali. V období druhej polovice druhého tisícročia, kedy sa formovali základné hodnotiace postuláty a vznikali dejiny umenia ako veda, sa postupne utvárala určitá štruktúra ich hodnotenia, ktorú používalo celé dvadsiate storočie. Pohľad na umenie sa najlepšie číta cez jeho kvalitu. V dnešnom ponímaní je umením všetko, čo vytvára človek. Preto sa pokúšam ponímať dnešné umenia ako kreatívne a dekoratívne. Z kreatívneho umenia sa rozvíja civilizácia. Vzniká dobré, ale aj vynikajúce, ktoré stimuluje ľudský rozvoj. Kreatívne umenie je bázou pre vznik vskutku špičkového umeleckého diela. Slovne si pomôžeme s tromi výraznými predpokladmi, aj keď ich sú desiatky ďalších:
- Perfektné zvládnutie materiálových a výtvarných techník pri tvorbe umeleckého diela.
- Originalita tvorby, byť ojedinelý, satelitom, či novátorom.
- Tretí predpoklad, ktorý sa formuje až v poslednom období, je energia umeleckého diela. Sila, ktorú umelecké dielo obsahuje a vyjadruje, či už cez ojedinelý rukopis, farebnosť, príbeh, či zloženie symbolov. Je to niečo pridané a dáva umeleckému dielu život a trvanie navždy. Je to moment, keď divák, návštevník galérie uvidí obraz a vracia sa k nemu. Moment, kedy zatúži také dielo vlastniť. Dielo, ktoré bude tvoriť jeho súčasť. Dielo, ktoré má imanentnú silu dávať. Či už krásu, dobro, nápady, chuť do života či prelomové myšlienky. Takéto výtvarné diela sa s odstupom času kryštalizujú, zrejú a stávajú sa večnými. Sú nielen zjavnou neprchavou krásou, ale predovšetkým hodnotou, ktorá transformuje niečo vzácne, o čom ľudia nevedia hovoriť, ale vedia to. Schopnosť výtvarného diela bez reči rozprávať so všetkými ľuďmi sveta. Pomáhať pri osvete nielen dospelých, ale aj detí, ba celých generácií, keď ich v byte obklopujú vzácne originály.
V dejinách umenia poznáme niekoľko veľkých chýb pri jeho hodnotení, ktoré opäť, ako vždy, napravil čas (napríklad hodnotenie gotiky, baroka...). V dejinách umenia poznáme mnohé zlomy, ktoré jeho cestu zrýchlili, dali jej nové smerovanie. Tie výrazné boli originálne, nové (antika, románske umenie, gotika...), iné boli opakovaním a vylepšovaním minulosti (rímske umenie, renesancia...). Dejiny umenia nás naučili, že hodnota umeleckého počinu v akejkoľvek podobe nadobúda akúsi trvalejšiu platnosť či istotu až s odstupom sto rokov. Hodnotiť súčasné umenie je predovšetkým vecou veľkého poznania, vedomostí a vyvinutej intuície. Súčasné umenie v tej-ktorej dobe bolo vždy a aj bude vnímané veľmi citlivo a jeho uchopenie patrí medzi odborníkmi k tým najťažším, ak nie nemožným. Pohľad na umenie formovalo oficiálne hodnotenie vládnucich tried, školených odborníkov. Dnes sú to všadeprítomné a na skutočnú hodnotu nehľadiace médiá.
Dekoratívne umenie. Pohľad na umenie dneška riadia mediátori. Drvivá väčšina verejnosti však dodnes zotrváva na klasickom odraze výchovy a osvety. A ten možno viac ako predtým uprednostňuje ľúbivosť až gýč. Obrovské zlomy a šoky, dynamiku a zmätok v umení prinieslo XX. storočie. Klasický závesný obraz, kresba či grafika v ráme, reliéf či socha, tak ako sme ich vnímali stáročia, verejne strácali postavenie jedinečnosti. Presadzuje sa obrat „zaujať diváka za každú cenu“. Keď by bol napríklad pred návštevou výstavy Martina Benku niekto zakričal, že o poschodie vyššie je výstava nechutností a špiny, ľudia by šli tam. Je to odskúšané. A nielen záujmom novinárov, ktorých senzácia zaujíma viac ako umenie.
Päťdesiate a šesťdesiate roky budú navždy hodnotené ako jeden z najväčších predelov v dejinách. Padali staré, skostnatené predsudky, rušili sa zábrany, formovala sa nová spoločnosť, ktorej výsledok vývoja si nikto netrúfol predpovedať. Kládla dôraz na zmenu estetických a etických hodnôt. Láska a Not War. Sloboda. Víťazstvom mladých ľudí bol celosvetový pohyb a skutočná zmena strnulého života na taký, ktorý objavuje radosť. Ekonomika mocných však zostala na svojich princípoch dodnes.
Postmoderna. Doposiaľ ľudia nevedia, čo pre umenie znamená. Všeobecný názov vychádza z prvoplánového vysvetlenia, že „kde moderna končí, začína postmoderna“. Postmoderna je rozbitím celku obrazovej plochy. Záboj Bohuslav Kuľhavý, pravdepodobne jeden z jej svetových zakladateľov, ju poňal nie rozbitím, ale rozdelením obrazovej plochy na viac na sebe nezávislých obsahových či maliarskych celkov. Aj dnes však o umení od Warhola podnes píšu novinári ako o postmoderne. Vo výtvarnom umení vrcholí abstraktný expresionizmus. Amerika ho zobrala za svoj umelecký štýl a podľa neho sa odvtedy vo veľkej miere riadi ekonomika predaja výtvarných originálov. Pollockov obraz bol vydražený za stovky miliónov dolárov. Divokosť umeleckých zmien akoby v tomto období reflektovala veľkosť spoločenského diania, ktoré fascinovalo svet práve túžbou po dobre. Po pop arte, kinetizme a ďalších originálne komunikujúcich slohoch prišiel temer fotografický superrealizmus a hyperrealizmus. Nad všetkými však vyniklo meno Warhol a pop art. Bolo to dovtedy najsilnejšie lapenie ľudí do osídiel toho, čo vždy milovali, za čo sa vždy hanbili a čo teraz umelci zlegalizovali. Ľúbivé obrázky ich idolov. Málo tvorivá dekorácia sa s pop artom definovala na umelecký prejav, pod zámienkou sprístupnenia umenia „čo najširším vrstvám pracujúcich“. Obchod sa stal drzým obchodom. Na rozdiel od umenia, ktoré je nositeľom civilizovanosti. Warholovi však treba priznať jedno. Bol prvý. Bol originálny. A oslovil masy, nie iba vybranú spoločnosť milovníkov umenia. To sú i zostanú predpoklady úspechu. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia vznikajú ďalšie štýly. Novým bol najmä konceptualizmus. Umenie nápadu, myšlienky. V Československu sa rozvíjal pomerne kultivovane a dobre. Celý tento prelomový vývoj bol pokojný. Odmietal budovať na overených hodnotách, chcel byť dokonalo nový. Bežných ľudí však nezaujímali fotografie s dokreslenými značkami, kótami a bodkami.
Napriek tomu myšlienky konceptualizmu dostávali vo svete stále väčšiu podporu. Nesporne bol v tej dobe originálny. Nikto však nepovedal, že konceptualizmus tu vždy bol, ale nik ho nikdy ako umenie neklasifikoval. Z tohto hľadiska sa možno toto obdobie bude javiť budúcim generáciám úplne inak. Umelecké štýly ako civilizmus, či biele na bielom sa zmenili na slová. Názvy tvorby jednotlivcov. Akčná maľba, aktívna maľba, prenášanie, dripping. Koľko slov vymyslíme, toľko názvov bude. Priradiť k nim autorov či tvorbu je jednoduché. Vývoj sa začína potkýnať a prebíja ho plytkosť a propaganda všetkého, čo prinesie zisk. Hodnota sa stratila. Boh s názvom Peniaze si vo svete vydobyl dominantné postavenie a tak je to dodnes. Dnes sú ľudia umením šokovaní permanentne. Napriek tomu však naďalej odsudzujú umenie dekadencie a „avantgardy“, milujú krajiny, kytice a Laluhove ženičky. Vždy, keď chcem pomôcť študentom pochopiť princípy hodnoty a dekorácie, plytkosti, pomáham si inými umeleckými disciplínami, napríklad hudbou. Práve hudba, tá populárna, je tými dverami, cez ktoré sa dostanete k človeku. A ide to. K tomu, aby pochopil, čo je povrchnosť a čo kvalita. Je dobre, že jestvuje táto cesta.
Dnešok. Predáva sa to, čo odporučia médiá. Profesionalita a kvalita sú niekde v pozadí. Veľká zmena, ktorou prešlo výtvarné umenia od pop artu po súčasnosť priniesla zložitý, ťažko definovateľný a balastom prekrytý dnešok. Život sa zrýchľuje. Možno zdanlivo, možno skutočne. Každý chce byť umeleckou hviezdou ihneď. Stačí byť na titulke. A ide to tak ľahko. Malý vymyslený škandál a informovať o ňom médiá. Každý umelec si vymýšľa názvy vlastných maliarskych postupov, nové mená pre svoju tvorbu. Ale iba vymýšľa. Preto vznikajú nové slovníky s tisíckami názvov. Umelci vydávajú vysokorozpočtové knihy. Sú akýmsi marketingovým ťahom či klamom, na základe ktorého možno príde aj úspech. Vieme, že napísať sa dá hocičo, rozumie tomu málokto, a veľká kniha je ako absolvovanie ďalšej akadémie umení. Hodnotový systém sa nestratil, ale úplne zmenil. Výtvarný prejav sa začína moderne nazývať vizuálnym umením. Čoraz viac sa preferuje video art. Koncept a filmové slučky víťazia. Obsahujú ďalšie šokujúce veci. Porno, vulgarizmy, jednoducho to, čo bolo zakázané. Je toho už veľa. Umelci sa vyhovárajú, že zobrazujú skutočnosť. Hanbia sa ukázať city. Akoby tie neboli zaujímavé. Alebo že nebudú originálni. Vyhýbajú sa kráse.
Energia, sila a pôsobivosť výtvarného diela sa dnes presunula do zaujímavosti. Bežné veci, ktoré si vytvára domáci majster, dnes takisto konštruujú a vystavujú umelci ako vzácne umelecké výtvory. Keď im chýba myšlienka, nechajú to na divákovi. Navštíviť výstavu, kde v strede prázdnej miestnosti štátnej galerijnej inštitúcie stojí nevybalená práčka, je raritou pre troch a výsmechom všetkým ďalším návštevníkom, ktorí cestu na vernisáž merali. Ready made je názov umenia, ale v podstate je to názov ničoho. To všetko iba s nápadom je možnosťou pre všetkých. To všetko hovorí, že umenie je všetko, čoho sa dotkla ľudská ruka. Že umenie robili odjakživa a dnes o to viac všetci. Načo je potom štúdium umenia a jestvuje vôbec talent?
Zabúda sa na to, že toto všetko už bolo, nie ako umenie, ale ako súčasť normálneho života. Performance boli intelektuálne filozofické predstavenia a workshopy boli dielne. Originalita sa presunula do originality plytkosti a prázdnoty. A imanentná hodnota umeleckého diela nejestvuje. Jestvuje iba popularita. Umelci sa netaja tým, že nevedia maľovať. Zalejú do skla žraloka, kravu, sochy robia zo slonieho trusu. Koncept je výsmechom dôstojnosti. Baletka musí vedieť tancovať a mím ovládať mimiku. Prečo by výtvarný prejav mal zniesť všetko? Najmä mladí výtvarníci sa boja, že rýchlosť života je spojená so stále menšími možnosťami vytvoriť niečo nové. Byť Picassom vyžaduje desaťročia tvrdej práce. Na to nie je čas. Popularita spraví všetko. A musí prísť hneď. Aj keď nič neznamenám. A možno umelcom ani nikdy nebudem.
Dnešné umenie rado pláva v mútnej vode. Akoby kopírovalo politiku. A pri pokuse nájsť pravdu ju ešte viac zamútia. Vieme, že definitívne hodnotenie, ako sme sa učili kedysi a aj tomu verili, hodnotenie umenia nikdy nebude jasné a uzavreté. Teória umenia dneška neformuje kritériá hodnôt. Najskôr preto, lebo je veľmi mladé. A veľmi iné. V názoroch víťazia ľudia s najsilnejším hlasom a lakťami. Menežeri hľadajú kritériá, nie však kvality, ale predajnosti. Týmto alternatívnym umením, často bez umeleckého čohokoľvek, formujú médiá verejnú mienku, nie však osvetu. Nútia ľudí vnímať ho a zároveň ho odsudzovať. Klamú, lebo za to sú platení. Dnes redaktor povie to, čo sme predtým nepoznali. „Ja viem, a preto rozhodnem, čo ľudia chcú vedieť a čo ich nezaujíma.“
Aj dnešné umenie je pestré. Rôznorodejšie ako kedykoľvek predtým. Lebo aj človek by mal byť náročnejší. K tomu potrebuje širokú ponuku. A tá dnes je. V nekonečnej snahe človeka niečo triediť, škatuľkovať, upratovať sa snažím vysvetliť aj túto myšlienku. Aj v nej však treba vedieť oddeliť dobré od slabého. Dnešný svet je svetom obchodu. Umenie sa v ňom stráca. Denne vznikajú milióny nových obrazov. Umenie, o ktorom sa nepíše, ktoré sa však dobre predáva. Nekonečné surrealistické, impresionistické, realistické obrázky prázdnoty predstáv zátiší, krajiniek, kvetov. Toto chcú ľudia. O umeleckú hodnotu tu nejde. Víťazí prvý a jediný záchvev kupujúceho nad krásou a nízkou cenou „originálu“. A potom sa zabudne. Umenie, nielen to alternatívne, sa rýchlo prispôsobilo a prezentuje sa ako spotrebný tovar. Kúpiš a zahodíš.
Na svete vznikajú denne milióny obrazov gýča. Ženské akty vysypané pieskom, populárna okrová či kaki farba, nalepené mušle či kamienky. Všetko to je tovar na kusy. Gýč prechádzal dejinami, nikdy však nie tak cudzo a bez duše. Gýč deformuje ľudstvo. Umenie však má to, čo nemá nič na svete. Pridanú hodnotu. Preto ho ľudia chcú i budú potrebovať. Obraz je ako život. Obklopuje človeka a vie mu dodať, čo potrebuje. To platí o kultúre vôbec. Pieseň bez valnej hodnoty, ktorá je spomienkou, hudba citov a úľavy v klasike, obraz radosti. Hodnota umenia je vskutku nevyčísliteľná.
Slovenské výtvarné umenie prežilo nesmierne úspešné obdobia. Jedno z najlepších bolo to najprísnejšie. Naše umenie, ktoré vzniklo v polovici minulého storočia, malo obrovskú schopnosť osloviť svet. Aj sa mu to podarilo. Naše ilustrátorky výrazne ovplyvnili vývoj svetovej knižnej ilustrácie (Bombová, Gergeľová, Rappensbergerová), keramika obsadzovala prvé miesta na svetových výstavách (Sušienka), maliarske výstavy sa vracali bez obrazov, všetky sa predali (Jakabčic, Žilinčanová). Sedemdesiate roky neboli útlmom. Vznikali úžasné diela. Mladí absolventi vnášali nové pohľady, topografické pohľady na zem, na svet. Osemdesiate roky boli nadväzovaním a zúročovaním predchádzajúcich desaťročí.
Kapitalizmus priniesol chaos, ktorý trvá dodnes. Mladí absolventi vysokých škôl sa strácajú v čiernych dierach reklamných agentúr. Chcú si zarobiť na začiatok tvorivej cesty. Nikdy sa však ku skutočnému umeniu už nevrátia. Napriek uvedenému vzniká v tomto období niekoľko dobrých škôl, ktoré budujú na hodnotách. Je to škola Dušana Kállaya, Jána Bergera, ale aj Csudaya a ďalších. A formuje sa úplne nová generácia osobností a talentov, ktorí síce trochu ohurujú a šokujú, ale ich práce vravia jednoznačne o veľkom potenciáli (Frešo, Sirka, Binder, Mikyta).
Pohľad na súčasné výtvarné umenie sa prelína v pohľade celosvetovom do domáceho. A naopak. Výtvarné umenie ide stále dopredu. Vyvíja sa a rastie. Najväčšie kvality vytvára, keď je schopné nadviazať na najväčšie hodnoty minulosti a transformovať ich do dneška. Súčasné výtvarné umenie je úplne iné, ako história kedy poznala. To, či svojím atypom osloví aj bežných ľudí, ukáže budúcnosť. Postupne sa však vracia aj ku svojim hodnotám. K závesnému obrazu, hravosti a istote v ruke. Už dve desiatky rokov je vývoj umenia pomalší. Jeho objavy sú silené a vykonštruované. Stráca tú istotu, ktorú malo, na úkor povrchnosti. Človek tak ako v histórii však umenie podrží, lebo je jeho. Napriek dobe dekoru a plytkosti. Malo by ukázať či pripomenúť, čo je krása, cit a dotyk ruky. Tak, ako to potrebuje dnešok. Možnože najväčším nedostatkom doby je neschopnosť znovu objaviť krásu človeka i života.
Ľuboslav Moza, Jún 2013
http://www.klubsk.net/Listy/LISTY_7_8_2013_PRO_INTERNET.pdf