Ako sa rodia legendy? Čím vznikajú osobnosti? Prečo je kultúra taká dôležitá?
Pretože vnáša do vývoja ľudstva hodnoty a poznanie. Ustavične civilizuje tú vesmírnu hŕstku života, ktorá by bez nej dokazovala iba bojom a vraždením svoju veľkosť a jedinečnosť.
Umenie a veda ako jediné v našom živote rozvíjajú tak potrebné slovo pokrok, aj keď mu rozumie každý z nás inak. Obklopujú nás, sú súčasťou nášho bytia. Umenie estetizuje život človeka. Kladie otázky, naznačuje odpovede. Vnímame ho všetkými zmyslami. Je pocitové a často iba vďaka nemu sa pýtame, kto sme a kde sme. Vieme ním povedať oveľa viac než rečou. Je akousi telepatickou komunikáciou, ktorá minimalizuje nedorozumenia. Dôležité sú naše city a pocity. Preto je také vzácne a potrebné.
Umenie z minulosti je jedinou pravdivou výpoveďou o našej histórii pre dnešok. Umenie dneška drží ľudstvo v únosných hraniciach bytia, bráni katastrofe zániku a zároveň tvorí odtlačky dnešnej histórie pre budúce generácie. A umenie budúcnosti bude písať históriu pre ďalšiu budúcnosť. Inak to nejde. Všetko toto, neurčito povedané „nadčasovým umením“, vyjadrujú predovšetkým tí tvorcovia, ktorých voláme „osobnosti“. Vytvára ich spoločnosť. Teória a kritika, médiá a reklama, resp. antireklama a ľudia. Zostávajú trvalou súčasťou života našej zeme. Prelomom, originalitou a schopnosťou osloviť a byť prijatý. Vnútornou silou, o ktorej doposiaľ tak málo vieme. Stále ju však hľadáme, lebo ju potrebujeme.
Milan Laluha od detstva kreslil, čmáral, maľoval, kde sa dalo. Ako väčšina jeho vrstovníkov. Nikto by nepovedal, že vo výtvarnom prejave objaví zázrak novej komunikácie s ľuďmi. Jemu tak blízky domov, slovenskú prírodu a ľudí v nej začal maľovať v záplave reálnych farieb a prirodzenej radosti z nej. Formu našiel v modernom lineárnom svetovom maliarskom prejave s prvkami minimalizmu a realizmu. Vytvoril tak jemu vlastné, moderné a svetové vyjadrovacie princípy. Zrodil sa pojem. Tvorca umenia, o ktorom som už dávnejšie napísal, že patrí k najznámejším a najobľúbenejším maliarom na Slovensku. Stal sa Osobnosťou.
Vyštudoval bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení. V období násilia a zlej politiky hľadania nezla namaľoval a vystavil prvý abstraktný obraz (1956). O rok neskôr bol spoluzakladateľom najprogresívnejšej umeleckej skupiny tohto obdobia, Skupiny Mikuláša Galandu. A maľoval a vystavoval a husličkoval. V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia jeho obľúbenosť stúpala. Veľa kreslil. Stromy, domy, ľudí. Maľoval pastelom. Olejom na ľanové plátna, ktoré ponachádzal v starých domoch. Toto obdobie umelcovej tvorby, hľadanie tvarovej čistoty a farebnej dokonalosti je pre skutočných zberateľov najvzácnejšie.
Milan bol rebelom a mojím veľmi dobrým priateľom. Zoznámili sme sa v roku 1977, v podkrovnom ateliéri na bratislavskej Benediktyho ulici. Priviedol ma tam Vilo Horňáček, ktorému som pripravoval samostatnú výstavu po absolvovaní VŠVU. Vtedy maľovali každý z nich v jednej polovici tohto rozsiahleho ateliéru. Vilo Hornáček patril k mimoriadnym talentom absolventov našej školy. Som rád, že sa môžem tešiť niektorým z jeho obrazov. Všetkých nás spájala láska k čistote slovenského folklóru a umeniu a odpor k ľudskej hlúposti a obmedzenosti. Vyšliapali sme až na samotný vrch domu. Vilo odomkol a vnútri mätež ľudí. Často, veľmi často boli Milana pozrieť kamaráti. Nedovolím si obsiahnuť okruh jeho veľmi blízkych priateľov. Celý život sa s ním kamarátil múdry človek, profesor Jožko Konôpka. Vždy sa veľmi potešil muzikantom. Z ľudového orchestra Československého rozhlasu v Bratislave. Mali to cez ulicu. Aj v ten deň ich niekoľko prišlo. Pohárik slivovice a Milan mi podal slák. „Basistu nemáme, tu máš a ťahaj.“ A tak som ťahal. Prvý dojem mi zostal navždy. Všetci hrali, spievali. Nie ako štátne umelecké kolektívy. Bolo to so srdcom aj od srdca aj inak. Milan cifroval. Bolo to úžasné. Aj po hodine, aj po dvoch. Tu každý pochopí, prečo potrebujeme umenie. To nebola hudba, ale divoká meditácia, hľadanie seba, relax i pohyb zároveň. Dobré umenie môže byť iba nositeľom dobra. Tu niekde možno odkrývať nekonečnú silu i poslanie Milanových obrazov.
Staval v neďalekej dedinke Marianka dom i veľký ateliér. Nakoniec sa presťahoval do bratislavskej časti Karlova Ves, ktorej sídlisko sme nevolali inak ako Kútiky. Na poslednej ulici, na kopci v lese, v oblúku i dnes stojí jeho dom. Často som sa tu stretal s jeho peknou ženou, doktorkou Naďou i so synom a dcérou. Bol skoro stále doma. Maľoval, čítal a občas pozrel televízor. Príchod k nemu sa mi stal akýmsi vždy dopredu ohláseným obradom. K nízkej bráničke vždy prvý dobehol malý ryšavý psík Bobík. Z rodnej dediny a štekal. Potom sa vo dverách objavila brada a vždy za ňou obrovská umelcova postava. A už bolo počuť jeho smiech a hŕbu slov. Pánty na bránke boli na dvoch dutých stojanoch, rúrach. Vždy sa im tam do vnútri nasťahovali ku hniezdeniu vtáci a Milan mal problém, ako zachrániť ich mladé, ktoré ešte nevedeli lietať, pred utopením po veľkých búrkach. A to sa opakovalo každoročne. Milanov ateliér bola izba s množstvom rozmaľovaných obrazov rôznych formátov. Majster sedával na malom štokrlíku. Aj celé hodiny sme v tejto skrčenej polohe viedli rozhovory. Nesmierne ho zaujímala podstata bytia a úloha vesmíru v nej. Zásoboval som ho knihami. Rád čítal Hawkinga. A nechápal našu ľudskú nedokonalosť. Prečo nemáme telo z nejakej inej hmoty, ktorá nebolí, netrpí a možno ju nahradiť. Kde vzniká zlo a kde sú hodnoty človeka. A má vôbec niečo koniec? Bol veľkým maliarom i mysliteľom. Svoju tvorbu cizeloval. Hral o čistotu farby a dokonalosť línie. Obrazy sa stávali ľúbivejšie, záujem o ne stúpal. Varioval tému jemu najbližšiu. Po celý tvorivý život. A na obrazovú plochu vrstvil jemné farebné nánosy. Maľoval stále. S radosťou a srdcom. Pripravili sme spolu niekoľko výstav. Jedna bola s jeho blízkym priateľom Zábojom Bohušom Kuľhavým. Ako mládežníci spolu bývali a maľovali na jednej izbe. Kamarátstvo mladosti je nezabudnuteľné.
Je dobre, keď človek vie, kým je. Milan to vedel a zároveň stál pevne na zemi. Nebál sa povedať svoj názor. Viesť polemické debaty. Rešpektovali ho politickí funkcionári. Podať si ruku s tým na druhej strane, to je o korektnosti a rešpekte. Veľa vecí bolo v tých rokoch inak, ako sa dnes predstavuje. Milan to vedel. A smial sa nad úbohosťou a prázdnotou mocných. Ani neviem, či by som našiel v Bratislave niekoho, kto by ho nepoznal, kto sa s ním osobne nestretol
Nielen odchodom, ale celým bytím Milana Laluhu vzniká na Slovensku nová legenda. Búrlivák, ktorý sa nikdy nebál. Múdry, talentovaný človek. Bolo toho dosť, čo zažil. Zvládol. Priateľstvo i tvrdohlavosť. Nestaval sa nikdy medzi disidentov, lebo to nepotreboval. „Všetko toto, Ľuboš, je len veľký výmysel, na ktorý sa príde. Veriť musíš sebe. Nikto nie je dôležitejší.“ Aj sa ho pokúšali zastaviť. Neťažil z toho. Iba sa hurónsky smial. Lebo vedel, že sa to nedá. Milan vedel pevne stisnúť ruku, lamentovať a nadávať, ale i veriť. Poviete, normálny človek. Iba takí ľudia môžu dosiahnuť vyššie ako iní.
Legendy vznikajú a zostávajú. Milan ňou už je. Teraz vieme, že ju prikrášľovať netreba. Ale čo budúcnosť? Preto teraz niekoľko zážitkov odo mňa. Sú to príbehy o veľkom umelcovi, v ktorých treba pokračovať. Kým sme tu tí, ktorí žili dobu Milana Laluhu.
Milan Laluha sa narodil 11. novembra 1930 v Tekovských Lužanoch († 2013). Absolvoval VŠVU v Bratislave. Je držiteľom mnohých ocenení. Medzi najvýznamnejšie patria: Cena Osvalda Liciniho na XXXIII. bienále v Benátkach (1966); Identifi kačný Kód Slovenska (2007); Štátne vyznamenanie – Rad Ľ. Štúra II. triedy (2011).
Ľuboslav Moza, júl 2014