Je vesmír skutočne nekonečný, alebo iba veľmi veľký? Môže ho človek pochopiť? Je večný, alebo len dlho existuje? Priestor pokračuje stále ďalej a ďalej. Ako umenie. To boli rozhovory s Karolom Ondreičkom. Filozofia a vesmír, úvahy a poézia. Básne života.
Narodil sa 23. apríla 1944 v Čachticiach. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 1974. Vzdelanie i poznanie si prehĺbil počas študijných pobytov na Akadémii umení v Aténach (1969) a Loughborough University School of Art v East Middlands (1984). Temer celý život pedagogicky pôsobil, stal sa vysokoškolským profesorom a rektorom školy. Za svoje umelecké dielo obdržal viac ako štyridsať domácich i zahraničných významných cien a ocenení. Vo svojej tvorbe sa venoval predovšetkým voľnej umeleckej grafike, knižnej ilustrácii a ex librisu, voľnej maľbe. S veľkým úspechom sa zúčastnil stoviek domácich i medzinárodných výstav. Diela autora sú súčasťou reprezentačných galerijných zbierok na celom svete.
Boli to zlaté časy umenia i umeleckého školstva. Koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa bratislavská VŠVU stala svetovo rešpektovaná. Študenti z celého sveta čakali v poradovníkoch na vstup do ateliéru profesora Albína Brunovského. Práve on urobil rozruch vo svete grafiky pôvodnosťou a originalitou. Imaginatívny realizmus sa stal pojmom, ktorý si obľúbili všetci. Privilégiom československých študentov bolo, že na toto štúdium nemuseli čakať v žiadnych poradovníkoch.
Karol Ondreička bol jedným z najtalentovanejších študentov voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. Aj vďaka tomu pomerne rýchlo po ukončení školy si začal formovať vlastný, jedinečný výtvarný program. Jeho nositeľom bola hĺbkotlač. V nej vytvoril jeden z najväčších a najvýznamnejších československých grafických súborov, ktoré svojím významom presiahli európske hranice. Stovky voľných grafických listov a ex librisov, návrhy na poštové známky a bravúrne kresby. Venoval sa aj maľbe.
Základom diela tohto umelca, ktorého životným krédom bolo rozvíjať humanitu a lásku, je človek. Muž a žena v jedinečných životných situáciách, ktorých pozadie či obsah vytvárala grafická abstrakcia, symboly, metafory a množstvo detailov. Obrazové plochy autora sú naratívnymi príbehmi, v ktorých má človek slobodu voľby pocitov i rozmýšľania. Jeho grafiky načrtnú, naznačia nie jednu, ale stovky myšlienok. Strom, kvietok, les, vták, skrumáže nepreniknuteľných pralesov a víl, ktoré dýchajú na diváka sviežim prameňom vody, slnkom tepla i zaľúbenosťou mesačných nocí.
Karol Ondreička zostane ojedinelým tvorcom. Každé jeho dielo je skvostom a umeleckým prínosom. Bytie je myšlienkovým základom jeho tvorby. Odpovede naň dával cez postavy žien a objavy prírodných motívov. Celé umelecké dielo autora je o nádeji. O stretaní s najbližšími. O obdive k tomu, čo bytosť s menom človek dokáže.
Bolo to niekedy v polovici 70. rokov XX. storočia, keď sa opäť pod riadiacou rukou Ministerstva kultúry robili pravidelné prijímacie skúšky do dobrovoľnej ideovej umeleckej organizácie Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Bol som čerstvý absolvent vysokej školy, vhodný akurát na podávanie a nosenie výtvarných diel. Na prijímačky čakali desiatky výtvarných umelcov. Tam na Dostojevského rade si krátili čas vysedávaním v Klube výtvarných umelcov a s napätím očakávali výsledky kolegov, a nakoniec i seba. Škodoradosť mala hody. Medzi umelcami, prevažne mladými absolventmi školy, bol aj Karol Ondreička. Priniesol množstvo rozmerných a zrelých grafických listov. Rozložené po zemi ma fascinovali viac, ako záhadné mrmlanie poroty. Bol som nimi unesený. Keď Karola zavolali, aby si diela pobalil, pomáhal som mu pri tom a neisto, po prvý krát v živote som sa spýtal: Mohli by ste mi, prosím, jedno dielo predať? Ale áno, vyberte si, odpovedal. Vybral som si dielo s názvom Apríl, alebo Anjelik prichádza vždy neskoro. Veľký grafický list, ktorý mu narobil problémy. Ale to som vtedy ešte nevedel. Ten obraz visí doposiaľ na čestnom mieste a hlási sa k nemu celá generácia mojich detí. Majú ho načítaný viac ako ja. Dnes je to už ich obraz. Karola vtedy prijali iba za kandidáta ZSVU. Na členstvo si počkal ešte dva roky. Lebo grafický list „Apríl, alebo Anjelik prichádza vždy neskoro“ zobrazoval biskupov a oni mali poodhalené rúcha a bolo im vidieť kúsok pohlavia, a bol tam aj anjelik, aj v názve, a jemná žena s krídlami. A tak aj tento výtvarník, hoci sa tým nikdy nechválil, mal problémy s účasťou na výstavách. Informácie sa niesli veľmi rýchlo.
Viackrát som bol v jeho ateliéri v centre mesta. Krása života v starých domoch najstarších ulíc, z okien náprotivného domu na nás pozerali vtedy na uliciach dosť zriedkavé mníšky. Ku Karolovi sa vchádzalo hneď na prízemí. Ateliér nebol veľký, trónil v ňom obrovský tlačiarenský lis a mal málo svetla. Keď si uvedomím, že v takýchto podmienkach vznikali jeho najkrajšie diela! Na poschodí mala ateliér fascinujúca dáma slovenskej grafiky Naďa Rappensbergerová. A v okolí ďalší umelci. Čaro minulosti, bez ktorého by sme dnes boli neúplní. Aj dnes, práve pre ten minulý začiatok dneška viem lepšie ako predtým, že by sme sa nemali vzdávať svojich snov. Nikdy.
Karol kreslil, ryl, leptal, skúšal, vylepšoval. Ilustroval knihy a akosi postupne, pre mňa potajomky začínal maľovať. Za svojho života vytvoril dielo obrovské rozsahom, ale ešte väčšie odkazom pre budúcnosť. Jeho grafické listy sú poetické plochy života. Prírody, krásy žien a vážnosti ľudstva. Tvoril myšlienkové posolstvá. V každom z nich je nádej. A budúcnosť. Jeho život, krásnymi chvíľkami vernisáží, dovoleniek, tichej práce v ateliéri bežal po vonkajšej dráhe až priveľmi rýchlo. Náročná pedagogická práca na výtvarnej akadémii, množstvo funkcií,stretnutí. Je vlastnosťou iba niektorých osobností, že zostanú sami sebou. Všetko sa začína v každom živote od seba. Ani dejiny, ani ľudský život nemá železné zákonitosti. Je tu osud a človek, ktorý má nielen rozum, ale aj vôľu. A keď je aj tá slabá, musí snívať. Ak je človek s veľkým Č.
Nevieme doceniťobjav vzdychu pre oslobodený svet demokratických hazardných hráčov. Tých, ktorí presviedčajú o jeho čistote v nápadnom kúsku vlažnej prírody a radosti z umenia. Letiaci úspech radosťou opitých a dobro ako prejav nezmyselnej pravdy, ktorá má zbytočne veľa rečí. Veď si uvedomte, koľko hodnotného sme vyrobili a prečítajte ľuďom tento obežník. (ľm)
Karol mal to šťastie, že letel s múzou, vysoko nad našimi hlavami. A doposiaľ nezosadol. Je nositeľom Identifikačného kódu Slovenska. Zomrel 11. novembra 2003 v Bratislave.
Ľuboslav Moza, marec 2013