Návraty do histórie mali vždy neopakovateľné čaro. V objavovaní a spoznávaní. Sprevádzali ich prekvapenia. Polovica 20. storočia je temer súčasnosť. Bola to doba pre Európu a pravdepodobne aj pre celý svet jedna z najvýznamnejších. Rúcali sa staré konvencie, menil sa zabehnutý malomeštiacky životný štýl a do života vstupovala nezakryte láska a mierová budúcnosť.
Československo prežívalo jedno z umelecky najvýznamnejších a najtvorivejších období. V každej oblasti bežal život tvorivejšie. Otvárali sa nové divadlá, vznikala originálna hudba, výtvarné umenie vnímavo dávalo tradíciám nový svetový a moderný výraz. Náš film získal prvých Oscarov. Naši umelci tej doby boli aspoň európski. Dnes vieme, že ich umenie bolo svetové. Ďaleko predbehlo aj vyspelé krajiny, ktorých tvorba veľmi často nadviazala na tú našu, dovtedy nepoznanú, ale úžasne invenčnú a plodnú. Pojem Generácia 1930 som zaviedol pre lepšiu orientáciu v umelecky najsilnejšom dianí v slovenskom výtvarnom umení. Jej príslušníci vstupovali do výtvarného života na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Patrí sem jedinečná skupina Mikuláša Galandu a vysoko rešpektovaná skupina Kontinuita, ktorú som verejnosti sprístupnil pred tromi rokmi vďaka unikátnemu katalógu, ktorý som objavil.
Galandovci usporiadali svoju prvú výstavu v roku 1957 ako výlučne mužské zoskupenie. V roku 1959 usporiadala svoju prvú výstavu prvá a pravdepodobne jediná čisto ženská skupina, ktorá si dala názov Štyri. Výstavou v decembri 2012 a januári 2013 v bratislavskej komornej galérii BCPB som tvorbu členiek tejto skupiny predstavil verejnosti po prvýkrát od čias jej existencie. Lebo si to zaslúži. Tvorili ju umelkyne uznávané nielen doma, ale aj v zahraničí. Každá z výtvarníčok vytvorila vo svojej dobe neopakovateľné umelecké skvosty, ktoré sú súčasťou tých najreprezentačnejších zbierok umenia vôbec. Štyri umelkyne, ktoré sa prevažne venovali maľbe, niektoré však aj grafike, knižnej ilustrácii, tapisérii, patria ku Generácii 1921. Ich umelecké výsledky presiahli dobu a ich tvorba až doposiaľ rezonuje na všetkých výstavách a tvorivých prezentáciách. Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková Semianová, Tamara Klimová a Viera Kraicová vytvorili v slovenskej kultúre prvé tvorivé zoskupenie tohto druhu a zdá sa, že aj posledné. Čím pritiahli tieto ženy pozornosť na ich tvorbu? Predovšetkým mladosťou, kreativitou, pestrosťou a ojedinelosťou. Každá z nich mala už vtedy pomerne čisto a jasne sformovaný maliarsky rukopis. Každá z nich tvorila v oblasti na Slovensku úplne novej, každá z nich bola prvá a jedinečná.
Oľga Bartošíková v orientácii na superrealizmus, hyperrealizmus. Živú prírodu. Jablko bolo ako u skupiny Beatles typickým pre jej tvorbu. Jarmila Čihánková v celej svojej tvorbe experimentovala. Venovala sa viacerým umelekým technikám, kde dominoval abstraktný geometrizmus. Tamara Klimová sa prezentovala predovšetkým geometrickým konštruktivizmom. Viera Kraicová bola maliarkou jemnej ženskej abstrakcie, duševných impresií a výrazov.
Oľga Bartošíková
Narodila sa 18. augusta 1922 v Holíči. Vysokoškolské štúdium absolvovala na pražskej Akadémii výtvarných umení (1950). Jej učiteľom na tejto škole bol Ján Želibský, prvý a zároveň posledný slovenský profesor pražskej AVU. V roku 1957 sa presťahovala do Bratislavy. Oľga Bartošíková je spätá s našou kultúrou. S umením maľby, ktorej dala nové dimenzie, výraz a predovšetkým jej prepožičala svoj cit a originalitu. Jej tvorba je rozhovorom umelkyne so sebou. Vyrozprávaním zážitkov a vnemov o svete, ktorý nás obklopuje a ktorému tak ťažko rozumieme. Maľuje figurálne kompozície, zátišia, akty. Jej rozsiahlej tvorby sa jemne dotýka moderný realizmus, nová figurácia, pop-art, surrealistické impresie a expresívne farby. V celej tvorivej škále Oľgy Bartošíkovej však dominuje originalita jej rukopisu a imanentná skúsenosť v oslovení diváka. Patrí medzi excelentné maliarky nášho umenia. Veľký priestor dala figurálnym témam. Dokonca personifikovala život prírody a diela vybudované človekom do príbehov ustavičnej komunikácie dobra a zla, do spoznávania cesty, ktorá sa volá život.
Jej obrazy milujú jablko. V jeho kráse, veľkoleposti i v symbolických výrazoch pre ľudský život a jeho príbehy. Jej jablká vedia plakať, majú ostne, túžia po poznaní a dajú sa pokúšať záhradami stratených rajov našej doby. Oľga Bartošíková najkrajšie ako sa dá predstavuje jablkami ľudský život. Život vnáša cez metaforu aj do skladania bežných kameňov, horiacich kostolov, vesmírnych myšlienok vyhasnutých planét a spálených sĺnc. Dnes maľuje umelkyňa významovo silný most medzi tým, čo bolo a tým, čo je. Premaľúva vlastné obrazy. Mnohé staršie dokončieva. Maľuje históriu postáv života. Lapidárium žijúceho a spomienok. V roku 2006 zreštaurovali na zámku v jej rodnom Holíči päť sál a v jednej z nich má autorka svoju stálu expozíciu, v ktorej sú obrazy venované mestu. Diela Oľgy Bartošíkovej patrili vždy medzi zberateľsky najvzácnejšie. Nachádzajú sa v súkromných i štátnych zbierkových fondoch a sú súčasťou stoviek výstav, ktoré ako samostatné alebo kolektívne prezentovali jej tvorbu u nás i v zahraničí. Je nositeľkou „Identifikačného kódu Slovenska“. Žije a tvorí v Bratislave.
Jarmila Čihánková
Narodila sa 26. júna 1925 v Roštíne. V roku 1931 sa s rodičmi presťahovala do Bratislavy. Po absolvovaní štúdia na oddelení kreslenia a maľovania bratislavskej Slovenskej vysokej školy technickej (prof. M. Schurmann a prof. J. Mudroch) ešte v tom istom roku (1945) začala študovať na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe (prof. J. Bauch a prof. A. Pelc), ktorú ukončila v roku 1950.
Jarmila Čihánková vniesla do slovenského výtvarného umenia aktuálny geometrický experiment. Budovala ho na výborne zvládnutom maliarskom, grafickom a textilnom prejave. Vychádzala z realistických a ilustračných výtvarných princípov, aby sa dostala medzi protagonistov konštruktivistických a neokonštruktivistických smerov v slovenskej výtvarnej tvorbe. V textilnej a maliarskej tvorbe rozšírila ich geometrický a výtvarný jazyk. Počas temer polstoročia kreatívnej a originálnej činnosti sa zapísala do povedomia slovenskej verejnosti ako maliarka, kresliarka, grafička i autorka priestorových objektov. Záber jej tvorby prechádza od plošných diel k statickým i kinetickým objektom až po environmenty. Pre novátorstvo plné invencie a kreativity sa jej tvorbe dostalo trvalého uznania.
Tamara Klimová
Narodila sa 19. januára 1922 v Moravskej Ostrave. Vysokoškolské štúdium absolvovala v Prahe v ateliéroch Emila Fillu a Jana Baucha. Výtvarné dielo Tamary Klimovej je skutočne ojedinelé nielen v rámci moderného prejavu geometrie či neoštruktúr, ale aj v celom vývoji slovenského výtvarného prejavu. Jej tvorba sa ponárala do konštrukcií, hľadala a vytvárala sondy, aby sa opäť znalejšia a zrelšia vracala a chystala ďalšie prekvapenie. Na väčších obrazových, spravidla olejových plátnach dávala vyznieť farbe. Veľké sýte farebné plochy prepájala s tvarovým minimalizmom a jasnosťou štruktúr. Do svojej tvorby dokázala vložiť vlastnú identitu nazerania na svet a jeho vnímania. Do zdanlivo lineárneho a farebného geometrického tvaru a jeho štruktúr vkladala niečo osobité – ľudskosť. Pri hlbšom pozorovaní je jej obraz rozprávkovo krásny a čistý. V tom je sila celého výtvarného diela Tamary Klimovej. Jeho objavnosť a vnímavosť. Tvorila život, tak ako ho sama žila a poznala. Iba preto sa pod jej rukou menila geometria na emócie.
Tvorba Tamary Klimovej mala veľký záber. Citlivé kresby, v ceruzke jemne a husto sieťované, s vlnovkami, v akvareloch či v kombinovaní viacerých techník. Objekty vytvorené z fólie či skla alebo plexiskla. Vedela využiť čistú bielu. Jej tvorba dostávala v týchto periódach kinetické prívlastky. Dostávala sa do op-artu, aby sa vždy vrátila k svojmu základu, ktorý poskytuje nekonečné možnosti rozvoja a poznávania. Umelkyňa cítila svet pohľadom archetypov kruhu, trojuholníka a štvorca. Videla ho v jasných farbách. Často doň vkladala dynamiku, aby ju vymenila za pokoj a kľud. Veľa jej prác sa volá „Bez názvu“. Názov je pomôcka. Zavádza človeka, hľadajúceho svoje poznanie. Chromatická cesta sa u nej preplieta s expanzívnou. Je nad ňou úzkosť. Vlnovka neistoty. Držaná stále istou linkou poznania a sily. Jej diela sú zberateľsky stále viac vyhľadávané. Nachádzajú sa v súkromných i štátnych zbierkových fondoch a doposiaľ boli súčasťou stoviek výstav, ktoré ako samostatné alebo kolektívne prezentovali jej tvorbu u nás i v zahraničí.Zomrela v roku 2004 v Bratislave.
Viera Kraicová
Viera Kraicová sa narodila v roku 1920 v Modre. V roku 1944 ukončila štúdium na oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave u J. Mudrocha, M. Benku a G. Mallého. V roku 1950 absolvovala Akadémiu výtvarných umení v Prahe u prof. J. Želibského. Viera Kraicová vytvorila dielo, ktoré je súčasťou toho najcitlivejšieho maliarskeho prejavu v našom umení. Nie je stvorené na racionálne rozoberanie. Treba ho cítiť a vnímať. Takto zostáva stále živým. Tvorba umelkyne objavne a s veľkou mierou originality prezentovala jej talent a invenciu v maľbe, kresbe a knižnej ilustrácii. Záhadný Kleeovský či Miróovský vánok v jej obrazoch sa prelína s poetikou a surrealitou. Jej umenie je fantáziou a lyrikou. Životom plným hravosti a pestrosti. Preto je autorkine dielo také obľúbené. Lebo je veselé. Nadšené z existencie bytia. Presýtené krásou existencie.
Jej tvorba je vzťahom medzi predmetnosťou a nepredmetnosťou, medzi farebnou škvrnou a krehkou líniou. Záznamom maliarskych myšlienok, ktoré vkladá do obrazu. Nemožno ju preto deliť na figurálnu či abstraktnú. Ona je viac ako reč. Vníma svet celou existenciou seba. Umelkyňa totiž pochopila, že najdôležitejší v umení je výraz. Vnútorná sila obrazu. Jeho výpoveď a energia. Detské ilustrácie jej boli jednou z ciest k slobode tvorby. Dosiahla nimi veľké úspechy. Cestu k voľnosti ducha. Rozmerné dielo umelkyne bolo i zostane nadčasovým. Možno práve preto, že vnímala svet prirodzene, spontánne. Ľudsky a s dobrom v duši. Pripravila viaceré samostatné výstavy, zúčastnila sa mnohých kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Je držiteľkou viacerých ocenení. Jej obrazy patria medzi najžiadanejšie a nachádzajú sa v desiatkach súkromných či štátnych zbierkových fondov. Viera Kraicová je nositeľkou „Identifikačného kódu Slovenska“. Od roku 1966 žila a tvorila v Bratislave. Zomrela v roku 2012 v Bratislave.
Ľuboslav Moza, január 2013