Návraty do histórie mali vždy neopakovateľné čaro. V objavovaní a spoznávaní. Sprevádzali ich prekvapenia. Polovica 20. storočia je temer súčasnosť. Bola to doba pre Európu a pravdepodobne aj pre celý svet jedna z najvýznamnejších. Rúcali sa staré konvencie, menil sa zabehnutý malomeštiacky životný štýl a do života vstupovala nezakryte láska a mierová budúcnosť.

Československo prežívalo jedno z umelecky najvýznamnejších a najtvorivejších období. V každej oblasti bežal život tvorivejšie. Otvárali sa nové divadlá, vznikala originálna hudba, výtvarné umenie vnímavo dávalo tradíciám nový svetový a moderný výraz. Náš film získal prvých Oscarov. Naši umelci tej doby boli aspoň európski. Dnes vieme, že ich umenie bolo svetové. Ďaleko predbehlo aj vyspelé krajiny, ktorých tvorba veľmi často nadviazala na tú našu, dovtedy nepoznanú, ale úžasne invenčnú a plodnú. Pojem Generácia 1930 som zaviedol pre lepšiu orientáciu v umelecky najsilnejšom dianí v slovenskom výtvarnom umení. Jej príslušníci vstupovali do výtvarného života na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Patrí sem jedinečná skupina Mikuláša Galandu a vysoko rešpektovaná skupina Kontinuita, ktorú som verejnosti sprístupnil pred tromi rokmi vďaka unikátnemu katalógu, ktorý som objavil.

Medzi významné osobnosti slovenského výtvarného prejavu patrí nesporne meno Záboj Bohuslav Kuľhavý. Mimoriadne tvorivý a nadaný, ktorého tvorbou sa vinie zásadná línia postmoderny. V prvých kontaktoch jeho obrazov s verejnosťou v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vstupuje medzi vtedajších progresívnych a jedinečných maliarov osobitosť a originalita tvorby tohto umelca. Toto obdobie v celom Československu charakterizuje pekná doba, kedy sa tvorcovia vo všetkých oblastiach kultúry usilovali priblížiť Európe a svetu. Dnes vieme, že oni veľmi často predovšetkým kvalitou tvorby európske umenie predbiehali. Bohuš Záboj Kuľhavý od svojich začiatkov pracoval s krásou farby, s oblými „zrkadlami“, do ktorých vmaľovával na sebe nezávislé príbehy či pocity. To všetko na podklade štúdia popredných svetových teoretikov umenia a filozofov. Umelecká verejnosť veľmi rýchlo pochopila výrazný vstup umelca s novou tvorbou a myšlienkami. Od tých čias vyniká autorova tvorba na každej výstave. Dokázal to, čo niekomu trvá desaťročia. Vytvoril si vlastný rukopis, ktorý mu poskytoval jednak nesmierne pole možností, ale predovšetkým vývoj.

Slovenské sochárske umenie má úžasnú tradíciu. V monumentálnej podobe ho reprezentujú veľké mená, ktoré vytvorili tie najkrajšie a najväčšie pomníky dobám minulým. Vznikali a doposiaľ sú trvalou súčasťou nášho životného okolia. Stretávame sa s nimi dennodenne. Uniká nám však ich podstata. Tvorivý akt autora, ktorý v danej dobe zobrazil čas, ktorý žil, aby stopu o ňom zanechal budúcim generáciám. Dnešok zabúda rýchlejšie ako kedy predtým. Nielen pre nekonečnú prázdnotu monotónnych životných impulzov, ktorým postupne podliehajú aj tí najpevnejší. Všetko sa stáva dekoráciou. Možno len závidieť iným národom, ktoré poznajú životopisy každého svojho umelca, ktorého tvorba formuje ich životné prostredie. Slovenské komorné sochárstvo tvorí nezastupiteľnú hodnotu nášho umenia. V medaile, plakete, v reliéfoch, či už pre exteriér, alebo v interiérovej monumentálnej realizácii. Veľký pôvab majú komorné plastiky v rôznych materiáloch. Naše sochárstvo bolo i zostáva svetovým. Zaslúžil sa o to aj významný slovenský sochár, docent, akademický maliar, Doktor Honoris Causa, majiteľ viacerých významných cien a uznaní, Alexander Vika.

Tento výtvarný umelec patrí do Zlatého fondu slovenskej kultúry. Do tvorivých súvislostí Generácie 1930. Jeho tvorba je vychádzajúcou hviezdou umenia osobnosti, ktorá vytvorila trvalo hodnotné umelecké dielo. Slovenská kultúra zažíva celé svoje obdobie neuveriteľné pohyby. Je originálna, stále mladá a objavná, dokáže osloviť a presvedčiť o vysokej hodnote aj svet. Jaro Kočiš je jednoducho unikátom, na ktorý treba byť hrdý.