Jeho tvorba zostáva večnou, jedinečnou. Svetový vývoj umenia ma svoje umelecké smery, slohy, štýly, hnutia, osobnosti a mimoriadnych jedincov. Hodnota vkladu tychto mimoriadnych tvorcov je umelecky, zberateľsky i finančne výnimočná. Tvorili súčasť doby. Sú trvalou súčasťou budúcnosti. Sú spojovníkmi medzi umeleckými skupinami. Milan Chovanec (1943–2008) je jedným z nich. Jeho rozsiahle monumentálne i komorné maliarske dielo je a zostane ojedinelým zjavom v slovenskom výtvarnom umení. Tvorbou nám objavil zdanlivo nepoznanú krásu dotykov a súžitia v ľudskom živote. Jeho farby a tvary. Zmyselnú náruživosť, dynamiku a hodnoty. Milanove obrazy sú predovšetkým o vzájomnej ľudskej komunikácii. Plne, oslovujúce a zároveň vítajúce človeka pri vstupedo sveta, akým by mohol byť.
Milan bol bravúrny umelec a kresliar už počas vysokoškolského štúdia. Vytvoril vlastný obrazový fenomén, na ktorý na Slovensku nikto nenaviazal. Lebo je náročný, vnútorne nesmierne silný a zakladá si na majstrovstve tvorby a duše. Vytvoril výraz, ktorý dokázal dať obrazu iba on. Jeho dielo je o ľuďoch, s pôsobivými picasovsko legérovskými prvkami. V obrazoch autora prevažuje radosť a medziľudské šantenie, kde nechýba tanec, hudba a hostina. Aj keď sa jeho postavy málo usmievajú. Jeho ľudia, zvieratá a príroda sú maliarske plastiky. Originálne to zvýrazňovali jeho monochrómne či ceruzkové maľby. Úsmev a šťastie tvoril svetlou, ľahkou a jasnou farbou a pohybom, kolektívom nekonfliktných ľudí. Ešte aj býky, zvieratá charakterizujúce divokosť koridy, aj tie sú v autorových plátnach pokojné, ako spoločník pre každú chvíľu. Umelcovu tvorbu charakterizuje základná mnohofigurálna kompozícia. Pokrýva celú obrazovú plochu. Za materiál si vyberal prevažne plátno, drevo a papier. Maľoval olejom, kreslil ceruzou. Do kompozície obrazovej plochy umiestňoval symboly. Okolité prostredie je iba naznačené. Maľoval prevažne rozmerné obrazy s desiatkami postáv. Ich zložitú koncepciu nosil v hlave. Preto si mohol dovoliť maľovať monumentálne diela priamo na plátno. Počas tvorivého procesu ich korigoval a obohacoval o nové podnety a tvary.
Do výtvarného života vstúpil koncom šesťdesiatych rokov. Vďaka jedinečnosti Milanovho talentu už v prvých obrazoch dokázal formulovať základy svojho tvorivého posolstva, zdroje nápadov a energie pre celoživotnú tvorbu. V „Zrodení Venuše“ (olej, 215x165 cm, 1969) abstrahuje a deformuje ľudské tvary, akoby ich naťahoval a zároveň nadľahčoval. K tomuto typu maľby sa sporadicky vracia počas celého života. Je však úzko spätý s jeho základnou tvorivou líniou. „Harlekýn a krava“ (olej, 100x90 cm, 1967) je jedným z prvých obrazov, ktoré predznamenávajú možnosti tohto vývoja. V nádhernej tvarovej a farebnej kompozícii a osobitým myšlienkovým posolstvom. Obraz „V krajine“ (olej, 145x140 cm, 1968) je neopakovateľným dielom, ktorým začína svoju nekonečnú cestu ľudských dotykov. Nadsadené tvary ženských tiel, bujaré poprsia a zmyselnosť dopĺňajú večné symboly zvierat, pár labutí. Píšeme tu o dielach, ktoré tvoria základ autorovej tvorby. Jedným z ďalších fantastických diel je „Ženy a krava v záhrade“ (olej, 175x175 cm, 1969). Štyri obnažené ženy pri rozhovore. Ženským postavám tu dáva silný erotický náboj (ako temer vo všetkých svojich obrazoch), farebne zdôrazňuje ich zmyselnosť. Kovovou, plastickou modeláciou im dáva vznešený výraz sôch.
V sedemdesiatych rokoch cielene rozširuje ľudské množiny na obrazovej ploche. V týchto rokoch sa politickým moralistom nepáči nahé ženské telo, a tak musí autor v niektorých z obrazov ženu zahaliť. Avšak aj potom umelecky vyhráva v maľbe krásnych tvarov drapérie. Ženy sú oblečené, akoby v priesvitnom hodvábe. Ako napríklad v obraze „Krajina“ ( olej, 120x175 cm, 1971). Veľkú časť svojej tvorby venoval vlastnej rodine. Žene ( „Toaleta“, olej, 90x100 cm, 1977), a deťom. (Akési rodinné zastavenie v čase. Matku s deťmi na bicykloch v obraze „Výlet“, olej, 170x135 cm, 1979.) V osemdesiatych rokoch sa témy vlastnej rodiny zmocňuje cielenejšie. Usiluje sa zachytiť jej významovú i osobnostnú krásu. („Materstvo“, olej, 120x150 cm, 1981, „Eva “, olej, 100x100 cm, 1985). Postavám dáva kovový nádych večnosti. Snaží sa nebanalizovať krásu, hľadá nové možnosti jej vyjadrenia. Počas celého tvorivého vývoja sa venuje kresbe. Kolorovaním ju zjemňuje. Pokračuje v nových hľadaniach ľudských vzruchov. V deväťdesiatych rokoch sa Milan uzatvára pred zmätkami nového sveta. Venuje sa rodine a naďalej tvorí. Mimoriadne úspechy dosahuje vo variovaní zrelých a úspešných nápadov. Rozvíja svoju celoživotnú líniu dotykov a vzrušenia. Zmyselnosť v rozsiahlej kolekcii obrazov a kresieb ženských tiel. Monumentalizuje ju, vidí v nej zmysel a poslanie života. V každej žene je ukrytá jeho Eva. Manželka. Bol tvorivý, nápaditý. Pôvodné hodnotné myšlienky i témy varioval a nachádzal nové. Jeho obrazy sú hrou symbolov. Detskou fantáziou. Snom stimulácie a rastu. Úžasný maliar, majster kresby, v slovenskej kultúre ojedinelý umelecký zjav. Mal vlastný rukopis. S charakteristickými surrealistickými a hyper realistickými prvkami, zmyselnou realitou, neutíchajúcou farebnosťou. Nevyhýbal sa abstrakcii, ktorú staval na pohybe živého, nepoznaného, tajomného sveta existencie. Tematicky varioval nekonečnú myšlienku človeka a jeho vzťahov. K sebe samému, k rodine a k spoločnosti, ktorá ho obklopovala. Dominantné viacfigurálne zostavy dotváral, často v kruhových formátoch o neodmysliteľné časti zelenej a hnedej prírody, zeme a stromov. Pracoval so symbolikou významovým uplatnením zvierat a predmetov. V jeho diele však dominovala radosť a hravosť života. Lebo tú videl a cítil. Autor vytvoril celoživotný veľký umelecký projekt, ktorý na Slovensku nemá obdobu. Z bytovky v Ivánke pri Dunaji, kde prežil temer celý život, sa presťahoval do rodinného domu v Zálesí.
Milan nemal rád konvenciu. Ignoroval ju. Predstav si, že do občianskeho preukazu si zapisoval dátumy rande. A policajti mu to tolerovali. Umenie bolo pre neho všetko. Umenie bol jeho svet a život. Podporovala som ho, všestranne. Žila som jeho tvorbou. Celý jeho život bol mojim životom. Bolo to pekné. Obohacovalo ma to. Neskonale som ho milovala. Bol to pravý muž. Silný. Vážil si a ctil hodnoty tvorby a človeka. Jeho okolie bolo, tak ako v každej životnej epoche, v mnohom iné. Už vtedy boli v popredí majetky a falošná, neopodstatnená prestíž. Milan preto ľuďom nie moc dôveroval. Ťažšie si hľadal kamaráta. Nesmierne si vážil sochára Ludwika Korkoša a mnohých umelcov, ľudí, ktorí ho obklopovali a ctili hodnoty života, prírody štyroch ročných období, svet a jeho ľudskosť. Manželka Eva.
Miloval ľudí. Do obrazov vkladal veľké, až masové ľudské stretnutia, pikniky. Celý život maľovaním jeho rodiny maľoval ľudstvo. Krásne sny a pravdy. Svoju ženu a detstvo svojich troch synov. To, čo vnášal do obrazov s desiatkami ľudských postáv, niekoľkonásobne zvýraznil v neopakovateľných obrazoch svojej ženy a rodinných záberoch. Tieto obrazy boli súčasťou jeho života. Jeho rodina v nich žila tak, ako rástli deti a ako starli rodičia. Nádherne, ľudsky. Milan Chovanec (1943–2008) sa narodil 9. januára v Dobrej Nive. Po štúdiách na bratislavskej Strednej škole umeleckého priemyslu pokračoval vo vzdelávaní na Vysokej škole výtvarných umení. Túto absolvoval na oddelení voľnej a monumentálnej maľby u profesora Petra Matejku v roku 1967. Vytvoril niekoľko krásnych monumentálnych umeleckých diel v architektúre. Jednou z najznámejších je vynikajúca freska vo vestibule bývalej mládežníckej organizácie na Pražskej ulici v Bratislave (300 x 550 cm). Maľba na dreve „Mier“ sa nachádzala v spoločenskej miestnosti slobodárne bývalej dimitrovky v rozmeroch 700x700 cm. Vystavoval na desiatkach výstav, samostatných i kolektívnych, doma i v zahraničí. Je nositeľom viacerých cien a ocenení. Diela autora sú trvalými klenotmi zbierok galerijných i u súkromných zberateľov. Je o ne stále väčší záujem, najmä zo zahraničia.
Jeho dielo vždy vedelo osloviť ľudí. Zostane veľdielom aj pre budúcnosť. Veľký slovenský umelec, maliar ľudských dotykov, na ktoré dnes ľudia jednoducho nemajú čas. A nevedia, ako veľmi im chýbajú. Milan Chovanec je nositeľom Identifikačného kódu Slovenska.
Ľuboslav Moza, máj 2012