Listy - Oľga Bartošíková
Často sme ako malé deti. Fascinujú nás mimoriadne veci. Niekto stanoví líniu výnimočnosti a ideme za ňou. A keď ju zvýrazní cez médiá, je z nej sláva. Udalosť národa. Spoločnosť sa ku nej vracia, kým ju neprevýši nová mimoriadnosť. Taký je nielen dnešný kapitalizmus. Takí sme my, ľudia. Niektoré príbehy však sami formulujeme ako významom dlhodobé. Lebo sú pochopené a objavené ako hodnota. Zostanú snáď aj večným prínosom pre ich jedinečnosť. Sú nimi aj príbehy šesťdesiatych rokov XX. storočia. Učinili zadosť i bulváru, ale pre spoločnosť tvorili predovšetkým to, k čomu sa s obdivom vraciame a na čo nadväzujeme. Boli to príbehy o osobnosti jedinca i spoločenstve malomeštiakov, o raste intelektuála a jeho existencii. Bola v nich nielen vtedajšia progresívna súčasnosť, ale, a čo bolo mimoriadne, oni boli vzorom a významnou studnicou pre vtedajší svet. Naše šesťdesiate roky minulého storočia šokovali Európu a s odstupom času šokujú aj nás. Boli sme svetoví a nevedeli o tom. (Dnes asi svetoví nie sme a tiež o tom nevieme.)
