Kultúra určovala a formovala vývoj ľudskej civilizácie od jej vzniku. Lebo umenie vedelo naznačiť budúcnosť. Bez neho by ľudstvo nebolo tým, čím je. Jeho rozvoj vždy súvisel s celkovým rozvojom spoločnosti.
XXI. storočie je dobou dynamiky. Neuveriteľne rýchleho vývoja v každej spoločenskej oblasti. Milióny kusov potrebného spotrebného tovaru síce získavajú na kvalite, ale strácajú originalitu, národnú či ľudskú osobitosť. Lákavý, unifikovaný, monotónny život s vysokoprofesionálnymi výrobkami bez autorského rukopisu vie oživiť predovšetkým kultúra.
Vždy bola jediným a ojedinelým identifikačným kódom každého národa. Preto jej dnes múdri ľudia sveta venujú takú pozornosť. Ona bude vždy reprezentovať rôznorodosť, krásu a vyspelosť národov celého sveta. Dnes sa už nehovorí iba o jej záchrane, ale o systémových opatreniach na jej rozvoj. Lebo jedine umenie má históriou overené predpoklady formovať ďalší vývoj ľudskej civilizácie.
Alexej Vojtášek je jedným z veľkých talentov súčasnej výtvarnej scény Slovenska. Vyštudoval na oddelení grafiky a ilustrácie profesora Albína Brunovského bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (1973 - 1980). Po jej úspešnom absolvovaní (Cena VŠVU, 1980) pomerne rýchlo získal ako výborný kresliar, grafik a ilustrátor významné postavenie vo vtedajšom výtvarnom živote. Jeho tvorba bola i zostane spojená s kresbou. Vďaka ľahkosti ruky a istote s akou vedie ceruzku a rydlo. Vytvoril stovky skvostných kresieb do novín a časopisov s prvkami lineárneho ornamentu a dynamickým uchopením ľudskej figúry. Jeho kresby sú poctou všetkému živému okolo nás. Už vtedy do nich vkladal túžbu, dokonalosť, šťastie a nádej. Kresbovú čistotu a krásu majú aj desiatky jeho ilustrovaných kníh, voľné grafické listy a ex - librisy.
Farbu, jej nekonečné množstvo odtieňov a vizuálneho pôsobenia využíval v knižnej ilustrácii. Bol to ďalší výrazový fenomén výtvarného umenia, ktorý ho od tvorivých začiatkov nesmierne priťahoval. K túžbe maľovať sa často vracal aj v osobných rozhovoroch. Maľovať veľké obrazy.
Už za prvé desaťročie od absolvovania vysokoškolského štúdia (1980 - 1990) vytvoril Lexo rozmerné a hodnotné umelecké dielo. S autentickým, temer neprehliadnuteľným rukopisom. Totiž to nové, čo každý mladý umelec dlho a často zbytočne hľadá, to Lexo Vojtášek našiel v hodnote dávneho výtvarného umenia. V disciplíne, ktorá vznikla aby bola stále nanovo a inak rozvíjaná a transformovaná s cieľom vstúpiť medzi ľudí, obohatiť a presvedčiť ich. Výtvarné umenie je ako strom smerujúci len a len nahor s miliónmi malých vetvičiek kde každá má svoj význam a poslanie, ale len niektoré sú predurčené na to aby rástli ďalej a aby sa práve z nich odvíjali nové. Lineárny základ tvorby rozvíjal vo viac figurálnych kompozíciách, kde najmä vo voľnej grafike akoby sa vracal k renesančnému odkazu obdivu človečenstva. Kompozične nikdy neusiloval vyplniť celú obrazovú plochu. Išlo mu o vytvorenie trojuholníkovej či inej geometrickej konštrukcie, v ktorej proporčne a harmonizujúco jasne umiestňoval postavy či dominantné prvky. Významové predmety dopĺňal a prepájal dekoratívnymi linkami, ktoré rozvíjal hľadaním nových detailov.
Pocitovým vyjadrením možno autorovu voľnú grafickú tvorbu pomenovať ako Nádej, Túžba lietať a Budúcnosť, Harmónia. V nej začal postupne uplatňovať archetypy symbolov a prvkov z pradávnych dôb i jednotlivých kultúr. Človek je v celej svojej rôznorodosti v podstate len jeden. Bohaté sú však jeho vonkajšie prejavy, ktoré najcharakteristickejšie vidíme na jeho kultúre. Toto obdobie malo charakter zásadných spoločenských a politických zmien. A nielen v Československu. Tvorba Alexeja Vojtáška akoby formulovala nastávajúce znovuzrodenie stratených, či potlačených hodnôt.
Začiatkom deväťdesiatich rokov sa Alexej Vojtášek, ako spoločensky rešpektovaný výtvarný umelec programovo začal venovať maľbe. Autorove obrazy symbolov a starých myšlienkových posolstiev, tieto monumentálne cítené diela boli na slovenskej umeleckej scéne niečím novým. Cez obrazovú tvarovo farebnú plochu vyjadroval svoje poznanie. Pocity z poznatkov o myslení kultúr dávnoveku.
Každý autorov obraz fascinoval. Obrazovú plochu kombinoval s inými materiálmi, vkladal do nej kovové, či drevené plastiky, detaily. Ich kolorit bol jemne tlmený, príťažlivý. Kompozícia sa sústreďovala na často nepravidelný stred obrazu, zlatý rez. Zložité myšlienky, viacvrstvovosť a viacplánovosť idey každého diela ešte zdôrazňovali ich názvy. („Tretia dimenzia“, 1990, „Prvok ohňa“, 1991, „Prvok dreva“, 1991, „Prvok zeme“, 1991, „Prvok kovu, 1991, „Prvok vody“, 1991, „Trigón“, 1991, „Časový tunel“, 1992, „Sankalpa“, 1992, „Sedem tajomstiev“, 1996, „Svet vibrácií, predobraz“, 1998) V obrazoch sa prelínali trojuholníky, štvorce, oblúky a kruhy, špirály času a kovové linky. Každý z nich je doposiaľ zdrojom energie. Aj preto bol o ne veľký záujem. Kladná energia na slovenskej výtvarnej scéne.
Lexo veľa čítal. Objavilo sa veľa dovtedy nedostupnej literatúry. Súčasťou poznávania bolo cestovanie, stretávanie a meditovanie. Buddhizmus a jóga. Autor bol v podstate vždy filozofom života. Mal vždy názor. Ale najradšej hľadal a odkrýval. Všetko nepoznané. V cielenej práci s vlastným myslením a citmi spoznával a chápal záhady. Má v sebe tú intelektuálnu silu, že ich vie vyjadriť. Výtvarným umením.
S postupne upevňovanou istotou i spoločenským uznaním koncipuje až do dneška svoj tvorivý program stále veľkorysejšie. V novom tisícročí, v dobe rýchlostí, minimalizovania neobjavených objavov a preplnenej energiami nielen viac ako sedem miliárd obyvateľov vytvára rozmerné obrazové diela. V kombinovanej technike všestranne využíva možnosti jej štruktúr. Veľkosť celej živej existencie na zemeguli vníma bez časových obmedzení. Veď napokon čas nejestvuje. A časopriestor je v každom autorovom obraze. Preto patria medzi súčasnú slovenskú špičku. Bravúrne rozdelenie myšlienok do etáp a detailov, ich analýza a prelínanie, to sú najdôležitejšie autorove prínosy. („Paralelné svety, Jupiter“, 2003, Paralelné svety, Mars“, 2003, „Paralelné svety, Saturn“, 2003, „Paralelné svety, Merkur“, 2003, „Červená madona“, 2003, „Zákon odrazu I., II.“, 2002, Červený anjel so žltými krídlami, 2002, „Luna,Ketu“, 2003, „Luna,Rahu“, 2003, „Manas“, 2003, „Odkaz Atlantídy-terapia“, 2002, „Odkaz Atlantídy-úspech“, 2002.) Obrazy nádherných farieb a tvarov, obrazy s oživenými figurálnymi námetmi, obrazy životodarnej špirály času, energetického ihlanu, pozitívnej energie a nálady. Maliarsku tvorbu dopĺňa trojrozmernou plastikou. Sochy sú predovšetkým kombináciou kovu a kameňa. Sú akoby šperkami ľudskej histórie. („Vidma“, 2003, „Trigon“, 2003).
Celá Lexova tvorba je monumentálnym dielom. Výpoveďou duševne bohatého a silného umelca o hodnote a zmysle žitia. O sile a tvorivosti. To najkrajšie v ňom, farba, linky a človek vychádza zo Slovenska. Z prírody a zeme kde rástol. Iba tak môže prechádzať do jeho obrazov sila vesmíru. Nie preto aby uspokojila, ale zaujala. Aby jemne diskutovala s divákom konečný čas, ktorý my ľudia nazývame večnosť. Umenie, ktoré vzniká v ateliéry Alexeja Vojtáška je veľkolepým prejavom kvality, ktorá sa bude zákonite rokmi zhodnocovať. Možno tak dynamicky ako celé XXI. storočie.
Akademický maliar Alexej Vojtášek, jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských umelcov, sa narodil 13. decembra 1952 v Roudnici nad Labe. Vysokú školu výtvarných umení absolvoval v ateliéry profesora Albína Brunovského v roku 1980. Neskôr na tejto škole prednášal. (1985 - 1990). V súčasnosti sa venuje predovšetkým štrukturálnej maľbe. Je profesionálny umelec, ktorý dokáže vložiť do hodnoty obrazovej plochy pozitívnu energiu, život a výzvu k rozmýšľaniu. Ilustroval viac ako sto knižných titulov. Rozsiahle dielo vytvoril vo voľnej grafike a kresbe. Zúčastnil sa desiatok kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Pripravil desiatky samostatných výstav. Autorove diela sú súčasťou domácich i zahraničných galerijných i súkromných zbierok. Za svoje tvorbu obdržal ocenenia. Cena 3. medzinárodného trienále kresby, Norimberk. Je držiteľom prestížneho ocenenia „Identifikačný kód Slovenska“ (2007).
Ľuboslav Moza, február 2008